V oblékání nám chybí odvaha být jiný

Občas se na ulici mezi masou lidí v tmavých džínách a černých kabátech objeví zajímavě oblečený člověk, jenž rozvíří unylou, všudypřítomnou šedivou mlhu. Zároveň je natolik inspirativní, že se na chvíli zastydíte a přemýšlíte, proč jste si ráno nedali více záležet na tom, co si vezmete na sebe.

Marika - autorka street style blogu tonbogirl.bogspot.comfoto: Lucia Jesenská

Právě takové originální lidi zastavuje na ulici čtyřiatřicetiletá Marika Majorová z Bratislavy. Osloví je a poté se zeptá, zda by je mohla vyfotit. Výsledný obrázek uveřejní na svém blogu tonbogirl. Není jediná - street style blogy existují po celém světě - mezi nejnámnější patří například newyorský The Sartorialist nebo londýnský The Style Scout. Princip je vždy stejný - obyčejní (avšak neobyčejně vypadající) lidé z celého světa s úsměvem pózují v ulicích fotografovi, který je nejspíše zastavil na cestě do práce, do restaurace nebo jen při procházce se psem. Nejsou to žádné stylizované fotografie - právě naopak - momentky, jež byly za dvě minuty hotové.

Není někdy překážkou mít fotoaparát stále při sobě, i když jdeš jen na nákup, do kina nebo na večírek?

Naučila som sa ho mať stále pri sebe – okrem notebooku tak chodím do práce aj s foťákom. Ale keď to zoberieš ako nevyhnutný fakt, prestane ti to prekážať a skôr sa teším, keď vďaka tomu môžem odfotiť úplne nečakaného človeka. A moju úchylku – kabelky - si vyberám jednoducho aj podľa toho, či sa mi do nej vmestí foťák.

Fotíš na analogový Canon eos 300. Jaké má focení na film výhody a jaké nevýhody?

V porovnaní s digitálnou technológiou je fotenie na film samozrejme drahé. Ale pre mňa má film čaro, ktoré mi digitál nedá. Navyše nie som frajer na postproces, vnímam len, že s ním idú ľudia často už za hranice toho, čo pre mňa fotografia je.

Samozrejme si musím vždy počkať na vyvolanie a scan, takže ako reportér alebo novinár by som dnes na film asi fungovať nemohla. Ale na fotenie ľudí, módy, vytváranie atmosféry a príbehov si zatiaľ lepšie médium predstaviť neviem.

Kde nejčastěji potkáváš zajímavě oblečené lidi? Na místech, kam běžně chodíš nebo spíše když cestuješ?

Aj tam, aj tam. Záleží od destinácie. Baví ma fotiť streetstyle v týchto zemepisných dĺžkach, ale pre porovnanie a inšpiráciu rada nosím fotky z New Yorku alebo nedávno z Londýna.

Jak většinou lidé, které oslovíš kvůli focení, reagují? Jsou mile překvapeni a ochotní, nebo se zdráhají, stydí se či jsou dokonce naštvaní a nechtějí, abys je otravovala?

Veľká väčšina reaguje pozitívne, niektorých musím uistiť, že áno, práve oni budú na blogu super. Veľkou výzvou sú starší ľudia v meste – majú v sebe zakorenenú nedôveru – voči priamemu kontaktu, voči tomu, ak ich chce niekto odfotiť. Mnoho z nich nerozumie tomu, čo je blog, respektíve internet je pre nich strašiakom a nositeľom všetkého zla. Jedna pani, ktorá vyzerala ako retro-hlásateľka z STV, mi na moju žiadnosť odfotiť ju povedala, že „takúto formu zviditeľnenia si neželá“. Na jednej strane ich chápem, sama by som mala problém sa nechať odfotiť na ulici (ale toto som akože nepovedala).

Plánuješ si focení nebo jsou to všechno naprosto náhodné fotky? Stává se ti někdy, že stojíš na ulici a dlouho nemůžeš natrefit na někoho originálního?

Keďže mám časovo náročnú prácu, mám občas dni, keď si to zorganizujem tak, že sa vedome vyberiem do ulíc s cieľom fotiť, nie vždy má však osud pre moje ciele pochopenie. Tým ale, že mám foťák naozaj väčšinou pri sebe, som viac-menej pripravená kedykoľvek osloviť človeka. Je to však zvláštna chémia. Niekedy proste na to nie som naladená a to by mohla popri mne prekráčať aj Anna delo Russo (nech sa páči vygoogliť). To isté platí aj o ľuďoch, ktorých oslovím. Nie vždy sú oblečení extravagantne alebo výnimočne tvorivo, stačí malý detail, kombinácia farieb, vlnka vo vlasoch, iskra v oku a je to.

Jak tě napadlo založit si blog o módě z ulice? Inspirovala ses zahraničními bloggery?

Úplne na začiatku ma inšpirovali blogy The Sartorialist a Garance Doré. Medzi veci, ktoré mám rada, patria aj móda, ľudia, cestovanie a fotografia – a tak nejak dokopy to  dávalo zmysel. Navyše som mala pocit, že vidím okolo seba kopec inšpiratívnych ľudí, ktorých som chcela ukázať svetu. A už mi pár ľudí povedalo, že vďaka tomu sa im zrazu otvorili oči a všímajú si viac tú inšpiráciu, ktorá sa dá nájsť aj na našich uliciach.

Jaká země ti přijde nejstylovější?

Tradične a historicky sú na tom dobre Francúzi a Taliani, pre mňa je zaujímavá aj Británia, konkrétne Londýn. Pre mňa však ako pozitívny príklad svietia severské národy - Švédi si to robia úplne po svojom a robia to veľmi dobre. A mojou srdcovkou sú multikulturálni obyvatelia New Yorku. Ale chystám sa z tohto hľadiska presondovať napríklad aj Berlín, Budapešť, Amsterdam a Varšavu.

Liší se podle tebe nějakým způsobem styl oblékání lidí v Čechách a na Slovensku?

Nelíši sa radikálne, sme si predsa dosť blízki, ale určité nuansy tam sú. Z toho pozitívneho hľadiska mám pocit, že v Čechách je viac odvahy a sebavedomia, na Slovensku zas viac jemnocitu a vkusu. Na druhej strane, ľudia v Čechách sú ovyplyvnení takou tou čundráckou kultúrou, na Slovensku to zas bude konzervativizmus a opatrnosť, veď čo by susedia povedali.

Co nám - Čechům a Slovákům - podle tebe v módě nejvíce chybí?

Asi odvaha byť iný. A keď už byť iný, tak s ľahkosťou a nadhľadom. A potom schopnosť spracovať a vyselektovať z tej explózie možností aj nemožností, čo prišla po 40 rokoch umakartových jadier a polystyrénových rovnošiat to hodnotné. A nenechať sa zblbnúť mediálnym nevkusom.

Myslíš, že se oblékáš tak výrazně, že by tě někdo mohl vyfotit do svého street style blogu?

Zákerná otázka. Odkedy si pamätám, som na ulici vytŕčala akurát tak výškou, takže som mala prirodzene tendenciu netrčať ničím iným. Mám dni, keď sa cítim vo svojej druhej koži lepšie a pokojne by som sa zrazila so streetstyle fotografom, ale určite nie som extravagantná. Mám rada módu subtílnejšiu, čisté tvary aj farby ako základ a pár zaujímavých detailov. Momentálne ma bavia tie military a jazdecké .

Je blog stále jen koníčkem nebo už je i tvou prací?

Emocionálne to je moja radosť a priestor na prejavenie sa, čo sa týka času, ktorý tomu venujem, to mám už skoro ako druhý job. Móda, umenia a dizajn ma bavili vždy, takže okrem ľudí na ulici fotim aj projekty, ktoré s módou nejak súvisia. Začala som v apríli tohto roku a sama som zvedavá, kam ma táto skúsenosť zavedie.

Mariky blog: tonbogirl.blogspot.com