Dnes jedna naša klientka oslavuje stodva rokov. Jej sedemdesiat deväť ročná dcéra má za úlohu odmietať všetkých záujemcov z médií o rozhohovory.
Dôvod: „Chceli by ma fotiť a filmovať, jak sa ja, už takto stará, môžem ukazovať v novinách?!“. Hovorím, veď im dajte fotku z pred tridsiatich rokov a ona na to: „Vtedy som už bola stará tiež!“
Som od tejto dámy o polstoročie mladšia a vždy, keď mi pridelia službu u nej, mám deň krajší. Je ukážkovo nesenilná, nedementná, dioptrie na čítanie ma slabšie jak ja, počuje, keď mi vo vedľajšej miestnosti zapípa pager, pamätá si prvú svetovú vojnu, ale aj čo bolo včera v správach. Sama sa pohybuje po byte, sama si pripravuje jedlo. Má dva mobily a skoro všetky spodné zuby, stále kvalitné vlasy a dokáže si hocikedy pritiahnuť koleno ku brade. Cepuje ma v nemčine a nikomu nedovolí umyť riady, lebo jedine ona ich umyje poriadne. V sedemdesiatich štyroch sa naučila lyžovať, pretože postavu do plaviek „už stratila“ a letné dovolenky vymenila za zimné. Za dva roky, čo ju poznám, nebola ani raz nachladnutá a kolegyne, čo si dovolia tam prísť s plným nosom, posiela preč, lebo „ona nepotrebuje zomrieť na chorobu!“ Ošetrovateľku potrebuje iba ráno na pár minút, vraj: „Keď už mám na vás nárok, tak nech sa cítite užitočne“. A dovolí mi natiahnúť jej kompresné „štrumpfle“, ktoré, mimochodom, nosí iba z preventívnych dôvodov, lebo nikdy nemala nohy opuchnuté. Disponuje podrypačným humorom a kontom v banke, ktoré jej minulý mesiac byrokraticky zmrazili, lebo vypršala platnosť účtu, či čo tam bol za problém. Keď sa to dozvedela, volala do banky, predstavila sa a pýtala, ako má postupovať, aby jej opäť sprístupnili peniaze. Má vraj osobne prísť na pobočku s pasom, podpísať formulár a konto sa odblokuje. Bola som pri tom telefonáte: „Tak, vy si myslíte, že ja si teraz budem vybavovať nový pas???!! (ten starý uz nemá platný dvadsať rokov). To teda nie! Za žiadne peniaze na svete sa ja už s mojou storočnou vizážou fotiť nebudem!“ Tak banka spravila výnimku a účet sprístupnila bez pasu. Preto verím, že žiadny reportér nemá šancu. Hovorieva, že do deväťdesiatky to ešte bolo fajn, ale potom to už nie je sranda a hnevá ju, že sa "zmenšuje", nedočiahne zvesiť prádlo zo šnúry a musí si stále skracovať nohavice, lebo sa o ne potkýna.
Keď som sa jej dnes pýtala, čo jej mám zaželať k narodeninám, aby som to náhodou nezmrvila a aby bola s vinšom spokojná, povedala: „Želajte mi, aby ma nič nebolelo, aby som to na tomto svete doklepala dôstojne a aby som nerobila starosti mojej dcére. Aj som sa jej (dcére) včera ospravedlnila, že tak dlho žijem. Viete, aké je to ťažké, mať také staré dieťa? To sa denne bojíte, aby sa jej nič nestalo! A, keď budete mať toľko rokov, čo ja, spomeňte si niekedy na mňa“!
Spoľahnite sa, pani Greta, určite si spomeniem! ;-)
