Voľačo málo o rozprávkach

Keď som začal študovať na vysokej škole, hovorili nám mnoho vecí. Jednou z nich bolo aj čítanie detí. Dieťa, ktorému čítajú pred spaním, má lepšiu pamäť. Iste, je pochopiteľné, čo sa tomu dieťaťu číta. Obvykle rozprávky.v

Čo sú vlastne rozprávky? Povráva sa, že je to príbeh, kde dobro vyhrá, zlo je potrestané. Klasický príbeh, princ rozseká draka a vyslobodí princeznú. Existuje mnoho názorov na rozprávky. Podaktorí ľudia dávajú rozprávkam akýsi nádych krásy. Teda, že ak ide rozprávka, musí to byť krásne. Ja neviem, používajú sa tam zdrobneniny, všetko je jednej farby a príbeh tam ani silný nemusí byť.

Poďme ale skúmať rozprávku z akéhosi iného hľadiska. Nie všetky rozprávky sú však so šťastným koncom. Skúsme sa pozrieť na takú klasiku akou je Charles Perault. Nie v každej rozprávke sa odohrávajú iba tie ružové, krásne predstavy. Zahľaďme sa na diela rozprávok akými sú napríklad bratia Grimmovci, Pavol Dobšinský, apod.

Nemusíme viesť také dišputy, že slová majú svoje významy. O sémantike si napíšeme inokedy. Ale kde by sme mohli hľadať základný význam slova rozprávka? Bez akejkoľkvej znalosti etymológie, onomastiky, sémantiky.

Rozprávka mi prvýkrát sedí so slovom rozprávať. A áno, rozprávky vznikali tak ako vznikajú teraz príbehy. Každý jeden veľký rozprávkar, či už to bol Andersen, Čapek ml., st., Dobšinský, Erben, Hrebenda, Lönnrot, Němcová dávali svojim príbehom veľmi dôležité významy. A čo je hlavné, v rozprávkach ukazovali tak trochu aj samých seba a svoje rozprávkové cítenie.

Dalo by sa povedať, že rozprávky, ktoré sa zbierali v národnom obrodení mali jeden veľký dôvod. Ukazovali akési morálne hodnoty ľudí, podľa ktorých by sa malo žiť. Nehovorím, že ľudia podľa týchto hodnôt žili, ale nie je na mne, aby som ich trestal a súdil.

Anglické slovo rozprávka je fairy-story alebo fairy-tale. Za najjednoduchší význam tých slov by sme mohli povedať, že ide o príbeh, kde vystupujú víly. Víly a škriatkovia sú jedným so základných elemetov v ostrovnej mytológii. Hoci my by sme mali rozprávať o permoníkoch.

To tiež sedí, predsa v rozprávkach sú tie stvorenia, ktoré ľudia obdivovali alebo sa ich báli. Alebo oboje. Ja osobne ešte potrebujem v rozprávkach cítiť jazyk, v ktorom to je napísané. Nemyslím teraz formálny jazyk, či ide o slovenskú, českú, poľskú rozprávku. Ide o slová, ktoré príbeh používa. Kedysi som chcel chodiť po Slovensku a zbierať si nárečia. Je nádherné učiť sa svoj jazyk. Tie krásne slová, ktoré všade znejú ináč. Dovolím si vysloviť myšlienku, že je strašná tragédia, keď sa človek cíti v rodnom kraji ako cudzinec. Rozšírovať si slovnú zásobu v jazyku, v ktorom ste sa naučili tie najkrajšie a najhlavejšie slová (mama, zbojník, snežienky), majú veľký význam pre učenie sa iných jazykov.

Myslím si, že každý človek žije v dvoch svetoch. Jeden je reálny, v ktorom žije. Druhý je ten, aký by sme chceli mať. Tam máme svoje sny, priania, túžby, lásky k sebe a občas aj cesnakom potreté zemiakové placky. Všetci sa snažíme, aby sa tie dva svety nejako k sebe priblížili. Ak sa mi za posledné riadky chcete vysmievať, že som romantik, prosím. Ale odporúčil by som vám súťaž v pití šaratici, aby sa vám usporiadali vaše myšlienky.

Ten svet, v ktorom túžime po tých zemiakových plackách a ja neviem po čom, je dľa mňa vytvorený z rozprávok. Tam máme svoj les, svojich kováčov, rytierov, meče a aj copatú čarodejnicu.

Z toho, čo som napísal, to zhrniem na nasledovné. Rozprávka ma človeka posúvať vpred. Má rozšírovať jeho slovnú zásobu, fantáziu, isté orientačné schopnosti a hlavne mu ponúknuť ľudskú hodnotu, ktorou by sa mal nechal (z)viesť.

Nemusíte so mnou súhlasiť, vytvorme si o rozprávke svoj obraz a pokojne ho prezentujme. Uvedomme si však, že rozprávka by mala spĺňať nasledujúce. Nikdy nesmie vyvolávať umelé emócie. Trúfam si povedať, že všetky hovadiny, kde sa vyvolávajú umelé emócie majú ten účinok, vyvolávať človeku pocit, že nie je človekom!