USA, EÚ i NATO tolerujú zločinecké bombardovanie a vyhladzovanie Kurdov na Erdoganov príkaz

Turecký prezident Erdogan dal okamžitú výpoveď sľubne rozbehnutému mierovému procesu s kurdskou PKK a dal príkaz k bombardovaniu kurdských území v severnom Iraku, kde žijú Kurdi. NATO vyjadrilo podporu a solidaritu s Tureckom ...

...v jeho údajnom boji proti terorizmu. Erdogan to urobil veľmi rafinovane, keďže sa odrazu vyhlásil za bojovníka proti ISIS, ktorú dlho zakryte podporoval. Jednoznačne to preukázal  napríklad v bojoch o mesto Kobane, obývanom Kurdami, kde ISIS viedla vojnu proti jeho obyvteľom a turecká armáda, ktorá bola na tureckej strane hraníc v plnej pohotovosti, sa len nečinne prizerala.

V súčasnosti Erdogan ohlasuje nové a nové útoky proti Kurdom a tvrdí, že jeho vojaci bojujú aj proti ISIS, čo je len pokryteckou výpoveďou, aby mohol takpovediac nerušene ničiť a zabíjať Kurdov. Pritom jeho armáda a letectvo nezabíjajú len tzv. kurdských rebelov, ale aj civilné kurdské obyvateľstvo.

Kurdských rebelov – ktorí sú bojovníkmi sa vznik samostatného štátu Kurdov - jednoducho označil za teroristov a proti teroristom je podľa vzoru USA možné viesť „legitímnu“ vojnu. Čo na to povie slabučká OSN, o to sa diktátor Erdogan vôbec nestará. Jemu stačí, že USA jeho zločinecké počínanie tolerujú – čo je paradox, lebo na druhej strane podporovali Kurdov v ich boji proti ISIS. Ale Turecko je pre záujmy USA dôležitejšie ako úbohí Kurdi, a tak má moslimský despota Erdogan voľnú ruku, ktorou brutálne zaobchádza aj s tými Turkami, ktorí ho kritizujú.

Aký bol ale skutocný dôvod toho, že Erdogan nasadil proti Kurdom odrazu taký brutálny a vražedný kurz? A to potom, ako vďaka Abdullahovi Öcalanovi (už 16 rokov väznenému vodcovi PKK, ktorého uniesli Američania v Afrike, ako slobodného človeka a vydali ho do Turecka; udialo sa to v roku 1999), ktorý v roku 2012 začal viesť s tureckou vládou mierové rozhovory, prišlo o rok neskôr k uzavretiu mieru s PKK.

Erdogan hľadal horúčkovite zámienku, ako eliminovať politickú silu kurdskej strany HDP, ktorá sa nečakane dostala s veľkou váhou 13,1 percenta do tureckého parlamentu vo voľbách v júni a zlomila absolútnu väčšinu Erdoganovej islamsko-konzervatívnej strany AKP, ktorá vládla sama. Zámienka sa naskytla, keď nedávno prišlo na juhovýchode Turecka k samovražednému atentátu s početnými mŕtvymi. Bez dôkazov boli z neho obvinení Kurdi, pričom medzi zabitými boli aj Kurdi. Erdogan okamžite vyhlásil, že Turecko začína boj proti dvojakému terorizmu: proti Kurdom i proti ISIS. Nielen v Turecku prebieha odtvedy vlna demonštrácii Kurdov proti Erdoganovi, ale aj v nemeckých mestách.

V sobotu sa konala najväčšia demonštrácia Kurdov v Nemecku, v Kolíne n.R. Okolo 10 000 Kurdov, ktorí tam prišli aj z iných štátov, na nej kritizovalo aj nemeckú vládu a jej ľahostajnosť  a  zbabelosť otvorene sa zastať kurdského národa a žiadali, aby Berlín urobil všetko preto, aby zastavil „vraha“ Erdogana. Kurdskú vec podporujú aj nemeckí ľavicoví a zelení politici.

Prezident Erdogan žiada dokonca už aj zrušenie parlamentnej imunity kurdských politikov , ktorých úspešná strana je mu veľkým tŕňom v oku. V Turecku na to stačí, aby jeho moslimský vládca, ktorý sa oficiálne nazýva prezident, tvrdil, že  vedenie strany Kurdov má aktívne kontakty k takzvaným teroristickým kruhom PKK a tak ohrozuje nacionálnu jednotu štátu. Slovo Erdogana je nepísaným zákonom a parlament je len vykonávateľom jeho vôle.

A  Erdogan vie zapôsobiť veľmi expresívne aj na NATO. Po tom, ako sa na jeho žiadosť konala pred nedávnom mimoriadna schôdza zástupcov Turecka a NATO v Bruseli, vyhlásilo NATO, že „terorizmus“ (boli tým mienení Kurdi, aj keď to nebolo otvorene vyslovené) je priame ohrozenie bezpečnosti krajín NATO, čo bolo z jeho strany zelenou pre zločinecké prepady kurdských území tureckou armádou.