Každý rok sa pripravujem na aktívnu dovolenku vo Vysokých Tatrách. Tento rok však Tatry boli prípravou na prvý výlet v Alpách. V Tatrách uprednostňujem ťažšie výlety. Teraz som si naplánoval tréningový výstup na Slavkovský štít a Priečne sedlo. V Alpách to mal byť ľadovcový vrchol Grossvenediger.
Vysoké Tatry
V Tatrách plánujem stráviť dva celé dni. Základňa bude na Hrebienku. Do Tatier som dorazil nultý deň večer. Stihol som ešte navštíviť Reinerovu chatu so známym chatárom Petrom Petrasom. Peter si naložil náklad s váhou 50kg a vydal sa na Hrebienok.
Prvý deň vyrážam na Slavkovský štít. Cesta smeruje najprv na západ k Sliezskemu domu. Potom sa stáča hore cez les, ktorý končí na Slavkovskej vyhliadke. Ďalej cesta pokračuje kosodrevinou. Vrchol je vidieť už zdola a zdá sa, že cesta pôjde po hrebeni. Nakoniec sa ukáže, že cesta je rôzne kľukatá a vedie svahom po oboch strnách hrebeňa. Kosodrevina postupne prechádza do pasienok a nakoniec končí skalistým terénom. Zvolím rýchlejšie tempo a tak zanechávam svojich spoločníkov, aby som si na vrchole dostatočne oddýchol. Na hrebeň sa človek dostane až takmer na konci cesty a na vrchole nás privíta kríž.
Pri pohľade do doliny spoznávam Zbojnícku chatu, ktorá ma čaká druhý deň. Výstup na vrchol sa ukázal ako dlhý a trochu namáhavý. Je však pomerne bezpečný. Cesta spät je pre mňa nudná, pretože nerád chodím tou istou cestou a nemôžem sa zastaviť na žiadnej chate. Spočiatku cesta prudko klesá. V kosodrevine sa začína pôda spevňovať a posledný úsek cesty behám až na Hrebienok. Čas mám pomerne dobrý. Svojich spoločníkov som stretol v reštaurácii keď už som bol umytý a prezlečený.
Druhý deň vstávam, ale neviem moc chodiť. Teplá sprcha ale svaly trochu uvolní. Pretože nemám rád reťaze volím výstup na Priečne sedlo, aby som si ich natrénoval. Rýchlo sa dostanem na Reinoveru chatu a následne na Zamkovskú chatu, kde si urobím krátku prestávku. Následuje výstup na Téryho chatu cez Malú studenú dolinu. Dolina ma len mierne stúpanie. Pod chatou začnu prudký výstup na bralo po esíčkovej ceste. Na chate som o pol hodiny skorej než udáva cestovný poriadok. Idem skontrolovať citroníky cestované v oknách, ale tie už uhynuli. Ďalej cestou na sedlo sa moc ľudí nepridáva. Pomerne ľahká cesta vedie do Poľska cez Sedielko. Márne hľadám v dialke Priečne sedlo. Nakoniec sa mi to podarí, ale náročnosť terénu ma desí. Reťaze sú dlhé asi sto metrov. Nakoniec sa vytvorila fronta, mladí, starí, trénovaní i netrénovaný a tak si vravím, že sa nemám čoho báť. Začiatok reťazov sa mi zdá strmý a tak volím lezečku úrovne dva až kým sa nenapojím na reťaze. Potom nasledujem Poliaka pred sebou až kým sa nedostanem do sedla, ktoré je bezpečné na oddych.
Zostup je takmer bez reťazov a veľmi ľahký. Podarí sa mi stretnúť jedného chytráka, ktorý lezie opačným zakázaným smerom. Blbcov je všade dosť a dohovor nemá zmysel. Cesta na Zbojnícku chatu vedie okľukou a nie je moc zaujímavá až na Sivé plesá. Smerom od Zbojníckej chaty je vidieť vrchol Slavkovského štítu. Krátke zastavenie na chate a potom cesta späť Veľkou studenou dolinou na Hrebienok. Mám rád cieľ cesty a návrat už nie je pre mňa tak zaujímavý Preto som sa domov ponáhľal ako sa dalo. Ku konci začalo pršať, ale goratexová bunda to zachránila. Čas v cieli som mal opät dobrý.
Alpy - pohorie Vysoké Taury
Alpy nasledovali asi desať dní po Tatrách, čo bolo na oddych trochu málo. Vyrazili sme večer z Prahy, aby sme ráno vystúpili na parkovisku. Cieľom prvého dňa bol výstup na chatu Neue Prager Hutte s prevýšením asi 1300 m a dobou výstupu 6 hodín. Cesta najprv viedla údolím lemovaným domkami s pasúcimi sa kravami. Za potokom začal strmý výstup do svahu skrz pasienky. Ovce nechávali na ceste plno výkalov. Pasienky postupne prešli do skalnatého terénu. Po piatich hodinách sme dorazili na starú Pražskú chatu, ale tá bola zavretá a opustená. Nová chata sa skoro ukázala, ale prevýšenie bolo vysoké a cesta namáhavá. Objavil sa sneh a cestu sme si museli vyšlapávať. Za necelú hodinu som ako šiesty dorazil na chatu. Nasledovalo ubytovanie. Tiekla iba studená voda na záchode. Väčšina ľudí išla spať. Najprv turisti, potom horskí vodcovia.
Druhý deň sme vstávali pred šiestou. Pršalo a tak sa mi uľavilo, že nemusím nikde ísť. Do piatich hodín však ustalo. Vyrazili sme smerom na vrchol Grossvenediger, ale s nemožnosťou naň vystúpiť. Počiatočná cesta bola hodne skalnatá a pokrytá jemný snehom. Dosť sa šmykalo a nakoniec sa mi podarilo spadnúť a naraziť si bok a koleno. Na začiatku ľadovca sme si obuli mačky, nasadili sedáky a priviazali sa v rámci skupiny. Zostal som v poslednej skupine. Cestu po svahu nám vychodili už predošlé skupiny. Tempo sme mali vysoké a prestávky neboli časté. Asi po dva o pol hodinách som už bol natoľko vyčerpaný, že náš vodca to radšej otočil.
Vracali sme sa okolo pukliny, kde sme trénovali zachraňovanie. Po ľadovci sa išlo dobre hore aj dole. Záverečný úsek po šmykľavých skalách vyžadoval opäť opatrnosť. Večer sa všetci bavili, spievali a hrali na gitare. Ja som bol zo zimy unavený ako nikdy. Nechcel som ísť spať ako prvý a tak som išiel spať až ako druhý :-)
Tretí deň sme sa mali vrátiť domov. Nebol schopný však schopný ísť ani po schodoch. Preto som vyrazil z chaty skorej. Nohy som nakoniec rozchodil. Zvolil som kratšiu cestu a dorazil na parkovisko ako tretí. Mali sme ešte dosť času na autobus a tak sme ho mohli stráviť v reštaurácii. Na rozdiel od nás skupina idúca na Grossglockner sa na vrchol úspešne dostala. Domov sme dorazili vo večerných hodinách. A ráno hajde do práce :-).
Záver
Vysoké Tatry sú miestami nebezpečné, ale výlety v letnom období sú prijatelne kondične náročné. Naopak Alpy v zimnom teréne a na ľadovci boli pre mňa veľmi vyčerpávajúce. Budúci rok asi radšej zvolím letný výstup na Gerlachovský štít. Dosiahnem tak Slovenské maximum. Dúfam, že som Vás inšpiroval k podobným výletom.
