...za historickým Znojmom, za barokom Vranova nad Dyjí, vedľa, či oproti zrúcaninám stredovekého Corštejna, v poslednom z meandrov riečky Želetavky pred jej splynutím s Dyjí, na skale panuje okoliu hrad Bítov...
Keď príroda začne zlatovieť a červenať a žltnúť a hnednúť, keď pri prechádzkach začneme pred sebou zhŕňať celú paletu farebných vôni, ktoré poletujú povetrím aby klesli a pre nás vystlali lôžko Zeme, vtedy nabobtnaní tými vôňami premiešanými so spomienkami z teraz i z minula, pokúšame sa ich triediť. Spomienky, ktoré sa občas vznášajú povetrím, niekedy nám rozcuchajú vlasy aby nás upozornili na ich krásu. V spomienkach väčšina tých nepekných, tých ohyzdných a potvorných stráca svoju farebnosť, zošednú, pomaly splynú s hmlovinou a vytratia sa. Ostáva to pekno, ostáva to krehké, láskavé pekno, trochu obrúsené, prikrášlené liečivým časom. Možno trošku navoňané romantičnom, ktoré je schované v našom vnútri u niekoho veľmi hlboko pod nánosmi ílovitého pragmatična , u nás na povrchu stále pripravené zaobaliť reálno do jemných pavučiniek vznášajúcich sa okolo ako babie letá a rozprávať siahodlhé príhody z prenádherných ciest na Potulkách. Jarné vône sú asi najsilnejšie. Sú naplnené zrodom, novým životom, chtíčom po hľadaní, chtíčom po videní, obzormi, nepoznaným ďalekom a keď začnú kvitnúť kvety jabloní, a ich vôňa je neodolateľná, mámivá zďaleka...len ísť.
Tentoraz tie mámivé vône prichádzali odnekiaľ z južnej Moravy, za historickým Znojmom, od brehov Dyje, za barokom Vranova nad Dyjí, vedľa, či oproti zrúcaninám stredovekého Corštejna, v poslednom z meandrov riečky Želetavky pred jej splynutím s Dyjí na skale panuje okoliu hrad Bítov. Keď sme prechádzali zvlnenou nádherou Moravy, vstupovali do nás medové vône oslepujúco žltých lánov repky, ktorá dominovala všetkým krajinným výhľadom, oslnivo, nádherne aj keď vieme, že násilne a nasilu, uchvatiteľsky a uzurpátorsky ako uchvatiteľ, ktorý pokoril polia s obilím, tiež zlatisté, ale nie na počiatku svojho zrodu. Až na svojom konci. Už zďaleka niekde nad tou krajinou a riekousa nám ponúkal Bítov, hrad z rozprávok, z dobrodružných predstáv a možno aj romantických snov. Hrad, ktorý podobne ako tá repka, tiež nie je prirodzenou súčasťou krajiny. Tiež je jej uchvátiteľ, tiež si ju uzurpoval. Ale ona si už naňho zvykla, prijala ho. Stal sa ňou. Počas tých úžasných stáročí nad riekou, nad jeho krajinou.
Od jedenásteho storočia panuje Bítov tejto krajine a v minulosti nie len jej. A ešte pred ním tu držalo ostrahu veľkomoravské hradište na ktorého základoch stojí. Mal chrániť s radom ďalších južnú hranicu přemyslovského štátu, údelného znojemského kniežatstva, ale aj pred postupom nemeckej kolonizácie na sever. Aj keď koncom 12. storočia dochádza k pokusom českého kniežaťa Bedřicha o vyplienenie znojemskej provincie v správe kniežaťa Konráda II. Ota, počas útočných ťažení hrad Bítov dobitý nikdy nebol. Od začiatku 13. storočia až do prvej polovice storočia 14. dochádza k zmene zemského usporiadania a s tým bolo spojene aj striedanie správcov hradu Bítov. V polovici 13. storočia začala prestavba hradu s ktorej sa zachovala valcová veža s ostrím a torzo hradného paláca podstatne ukrytého v hmotách architektúry neskorogotických budov okolo nádvoria. K ďalšej prestavbe dochádza začiatkom 14. storočia, kedy hrad Bítov prechádza do majetku rodu Lichtenburkovcov z Bítova, ktorí začali budovať jadro hradu. Neskôr, v 17. storočí, kedy je Bítov v majetku rodu Jankovských z Vlašimi, bol hrad prestavaný do podoby barokového opevneného zámku. Romantickú gotizujúcu prestavbu majú na svedomí Daunovci v prvej polovici devätnásteho storočia. Mnoho prvkov hlavne v interiéroch z obdobia tejto prestavby pôsobí pomerne nedôveryhodne, alebo lacno. Najmä však iluzívna výmaľba interiérov imitujúca drevenú dekoratívnu výzdobu stropov a stien. Múzeum hradu sa hrdí pomerne rozsiahlými zoologickými zbierkami posledného majiteľa hradu baróna Jiřího Haasa. Tento barón vo svojich zbierkach zhromaždil aj asi najväčšiu zbierku vypchatých psov na svete v počte 49 kusov, ktorá je rovnako pýchou muzeálnych zbierok, ale z nášho pohľadu aj keď nesporne môžu byť lákadlom širších vrstiev návštevníkov, pôsobia viac morbidne ako zaujímavo. Nuž ale proti vkusu...
...a keď sme vychádzali nemohol som si nevšimnúť kamenný most nad hradnou priekopu. Mám akýsi nesmierne blízky vzťah k mostom. K ich účelu spájať. Oproti múrom nad nimi, ktoré oddeľujú. Mosty sú na prekonávanie priepastí. Rôznych. Človek prejde mostom a prekoná tým priepasť. Nie len tú prírodnú, ktorú vytvorila rieka, alebo, ako geológovia hovoria, tektonickú poruchu, prasklinu v skalách, v zemi. To je asi v mnohých prípadoch to jednoduchšie prekonateľné rozdelenia dvoch brehov. Sú ešte brehy, ktoré sa spájajú niekedy mostami omnoho ťažšie, namáhavejšie a niekedy sa most postaviť ani nepodarí. Mosty medzi ľuďmi, medzi národmi, štátmi. Mosty, ktoré sa niekedy stavajú veľmi dlho s mnohými prekážkami a stačí len malé medziľudské zemetrasenie a most sa zrúti. Aj do nenávratna.
Ešte sme ovoňali kvety jabloní pod hradom a posedeli na kávičke, aby sme mohli v pokoji uchovať všetko, čo sme pohladili očami aj hmatom, aby sme si to mohli vzájomne odovzdať. Lebo nemať komu vložiť do dlaní zažité, to je len ako polovičný odkaz v depozite spomienok.
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
