Potulky XXXV - Šibeník 2.

        Káva v bývalom kláštore. Kdesi medzi uličkami. Nie, nad uličkami, nad tým všetkým, v nádhernej rajskej záhrade, kde doteraz rozvoniavajú liečivé byliny medzi ružami a kde pri usrkávaní kávy pozorujeme presuny iných hľadajúcich, objavujúcich, trochu unavených, ale iste uchvátených v uličkách pod nami. Skladáme kubistickú mozaiku zo striech domov nad ktoré sme teraz vyšli a ktorých sa môžeme takmer dotýkať. Skladáme kompozície z ich plôch okrových, oranžových, červených, žltých, šedých, všetkých možných odtieňov a tvarov, ktorým tmavé kontúry vytvárajú pretínajúce sa uličky. Obdĺžníky, štvorce, trojuholníky...Braque, Picasso, Léger...

        Sedíme na múriku kláštora a pod nami je galéria. A za ňou, tam kde sa končia plôšky striech a biele veže kostolov začína blankyt modrej. Fascinujúca, lesknúca sa plocha Jadranu do nedohľadna. S bielymi trojuholníčkami plachetníc. Malých, veľkých. Sú rovnako príťažlivé zhora, z diaľky, ako aj z móla pri prístave. Sedieť len tak na jeho kamennom okraji, hojdať nohami nad modrou hladinou a snívať.
         Na kávu sa nesmie zabudnúť ani na trhu. Tam je úplne iná farebná paleta na pozorovanie. A iné vône. Každá ulička mala svoju vôňu, každý kostolík i námestie a nábrežie, ale trh je doslova narvaný vôňami. Na trh, nech je kdekoľvek, sa nechodí len nakupovať. V mnohých prípadoch je to len zámienka pre jeho návštevu, pre možnosť nasávania jeho vôni. Aj na náš trh na Miletičke sme chodili nakupovať minimálne. Omnoho viac sme chodili za vôňami. Na trh je povinné hodiť za vôňami. Taký fascinujúci gejzír vôni, ktorý sa tu ponúka nemá šancu predčiť žiadna parfuméria. A toto všetko, celý čas, všade, kde prechádzame sprevádza hudba. Pre každé miesto znie niečo iné.

         V úzkych uličkách načúvame komorným sonátam a prelúdiám, na námestiach nás omnoho pompéznejšie unášajú symfónie, ale tu na trhu, tu znie celý obrovský orchester so všetkými nástrojmi , ktoré si len vieme predstaviť aj so zborom. Neskutočná óda na radosť, na život, na ľudí. Nepotrebujeme žiadne médium. Len načúvať a pozerať sa. Šibeník je ako obrovská učebnica architektúry, umenia a lásky. Lebo každý, kto staval toto mesto, každý kto prispel k jeho kráse musel mať v sebe veľa lásky. A tú vkladal do kameňa z ktorého je mesto postavené. Keď chodím jeho uličkami, dotýkam sa dlaňami jeho stien, hladím bosými nohami jeho dlažbu, cítim tu lásku, ktorú odovzdáva každému, kto ju vie prijať. A možno aj ja som svojím dotykom trochu tej svojej mestu, Šibeníku odovzdal.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski