Potulky CCXI - Završje /HR/

...vchádzali sme po kamennej dlažbe Románskou uličkou, do takmer opusteného mesta na vysokom kopci. Završje, malebné mestečko, ktoré bolo v minulosti obohnané dvojitými hradbami a vstupovalo sa doň dvoma bránami...

Svet je priestor naplnený záhadami. A je nádherným darom možnosť, či potreba tieto záhady objavovať. Niekedy sa pristihnem pri tom, keď sa prechádzame starými historickými uličkami, akoby som listoval fotografickým albumom, ktorý je plný starých fotografií a patril niekomu inému. Naším predkom, ktorí tu už nie sú. Ešte ich spoznávame na niektorých z čiernobielych, zažltnutých fotografiách, ale na iných už nepoznáme nikoho. Nie je to náš svet, bol to svet tých, ktorí si do albumu ukladali svoje spomienky. Spomienky na ich zážitky, ich známych, ich život. A tak aj v tých mestách, ich uličkách, zámkoch, kaštieľoch a kostoloch, prechádzame miestami, ktoré vytvoril niekto, koho meno je už dávno zapadnuté prachom. Ale my ho pohladíme, tak ako fotografie v starom albume, dlaňou po múroch, na ktoré priniesol prvý kameň, alebo tehlu.

Na schodoch do kostola sedel starý muž. Keď sme prešli okolo ani nezdvihol hlavu. Niekto prefrčal na bicykli odniekiaľ niekam. Starec držal medzi hrubými prstami cigaretu, občas si z nej potiahol, pomaly vypustil dym nosom a sústredene pozoroval, akoby dával pozor, aby mu nepadol popol na kameň pod nohami. Prisadol som a tiež som si zapálil. Snáď nájdem nejaké slovo. „Ako to ide ?“ Nič múdrejšie mi nenapadlo. Otočil ku mne hlavu a spod šiltu už poriadne obnosenej bekovky sa na mňa pozreli prekvapujúco mladé tmavé oči. „Tu už nič nejde“, povedal ticho, skôr pošepky. „Idete hore ?“ a pozdvihol tvár k mestečku oproti, akoby nosom chcel ukázať smer. „Choďte, všetci tam chodia. Naši už odtiaľ odišli. Dávno.“ Dotkol som sa dlaňou jeho pleca, trochu stlačil a starec pokyvkal hlavou.

Vstal som zo schodov barokového chrámu Narodenia Presvätej Bohorodičky z konca 18. storočia, ktorý navrhol architekt Dongetti na objednávku rodiny Contarini. Stojí ešte pred hradbami stredovekého mestečka Završje. Staroveký názov tohto stredovekého mesta je zachovaný v talianskej podobe ako Piemonte. A v roku 1102 sa tu objavuje meno markíza Ulricha II. Potom to patrilo grófom z Pazinu. Monumentálna stavba kostola víta všetkých prichodiacich a lúči sa s odchádzajúcimi. Ktovie či tu ešte bude sedieť starký, keď pôjdeme späť. Kývol som mu rukou a on len tak nenápadne pokyvkal hlavou. Pomaly sme vchádzali po kamennej dlažbe Románskou uličkou, Romanička ulica, do takmer opusteného mesta na vysokom kopci.

Završje, malebné mestečko, ktoré bolo v minulosti obohnané dvojitými hradbami a vstupovalo sa doň dvoma bránami. Vojny s vojskami terstského patriarchu a biskupa grófov natoľko oslabili, že v roku 1374 pripadlo miesto úradom rakúskej monarchie. Následne nadobudlo funkciu léna na čele s kapitánom. V tom čase sa začalo postupné prisťahovanie chorvátskych rodín do tejto oblasti a v meste sa vystriedalo mnoho zemepánov. V 15. storočí bolo mesto napadané Benátčanmi a následne neustále boje s Rakúsko-uhorskou monarchiou i Turkami mesto veľmi vyčerpávalo. Až v roku 1530 ho získava v dražbe člen starej patricijskej rodiny z Benátok Giustignano Contarini, ktorého rodina mali sídlo v Piemonte – Završje až do 19. storočia. Napoleonské vojny sa nevyhli ani tomuto regiónu. Po prevzatí nadvlády nad oblasťou Rakúsko-Uhorskou monarchiou a neskôr Talianskym kráľovstvom začína, aj postavením železnice „Parenzane“, obdobie prosperity. Po druhej svetovej vojne pripadlo Završje Parížskym mierom Chorvátsku a postupom času, najmä z ekonomických dôvodov, nasledovala emigrácia, takže z bývalých tisíc obyvateľov tu zostalo len asi 50.

Kráčame tichými kamennými uličkami smerom stredovekému mestskému hradu, ktorý bol postavený v 11. storočí a je známy ako palác Contarini. Neozýva sa tu žiadne pokrikovanie hrajúcich sa detí. Žiadna domáca sa nevykláňa z okna, aby sledovala ruch na ulici pod oknami a nepodáva hlasnú správu susede z náprotivného okna. Kamenné domy sú zväčša pozatvárané, alebo tie, ktoré sú otvorené sa pomaly rozpadávajú. Tvoria tak úžasnú romanticko-dobrodružnú kulisu akéhosi nášho vnútorného filmu v ktorom sme my sami hlavnými dejateľmi a len sem tam zahliadneme prejsť niekoho z tunajších obyvateľov, akoby štatistov v našom filme.

Áres II. Chymský pobehoval po uličkách a len občas sa rozbehol za nejakým psíkom, alebo mačkou, ktoré tu ako tiene preskakujú z domu do domu. Len niekoľko metrov od paláca Contarini, na vrchole kopca, je kostol Preblahoslavenej Panny Márie sv. Krunice z konca 14. storočia. Sadli sme si na chladivé kamenné schody kostolnej veže, ktorá dominuje mestečku a z ďaleka vyčnieva ako maják priťahujúci pútnikov. Napriek tomu, že mesto je z väčšej miery opustené a láskavá príroda prekrýva rany na domoch brečtanom a divým viničom, ktorých popínavé liany šplhajú po kamenných stenách a nahliadajú do prázdnych okien prázdnych obydlí, je nádherné.

Nádherné aj vôňami nostalgie, alebo melanchólie, ktoré dávajú na každom kroku podnety k snívaniu. Z mestských hradieb si ešte musíme vychutnať nádhernú panorámu okolitej krajiny z ktorej v diaľke vyčnievajú tiež na kopcoch ďalšie stredoveké mestečká Grožnjan, Vižinada a Oprtalj. A potom dole cez románsku južnú mestskú bránu v hradbách, na ktorých je osadený erb rodu Contarini a reliéfy dcéry krétskeho kráľa Minoa, Ariadné i starogréckeho boha vína, sadov a ovocia, vegetácie, plodnosti, Bacchusa, schádzame kamennými schodmi opäť k baroku chrámu Narodenia Presvätej Bohorodičky. Starký už pred vchodom nesedel, ale zato bolo otvorené a tak sme nahliadli . Do priestoru, kde by malo dobro a pokora byť v laviciach.

Áres už poskakoval nedočkavosťou a my chuťou na dobrú kávu, tak sme vyšli za jej vôňou.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski