Potulky XXXIX - Zámok Červená Lhota (CZ)

...koľko bohatstva skrýva zem, v ktorej každý kút je nesmiernou zásobárňou histórie národa. Je úžasné vstúpiť na cestu s vedomím, že krásno, ktoré tu objavíš po prvých krokoch, je len predsieňou pokladov na každom ďalšom kroku...

     Len veľmi ťažko sa nám na našej ceste odchádzalo z romantického čarokrásna mesta Telč v snahe ešte navštíviť očarujúci zámok Červená Lhota. Hnaní zvedavosťou porušili sme jedno zo základných uložení tuláckeho minima, že „čím viac sa ponáhľaš, tým menej toho uvidíš“.  Sú ľudia, ktorí vedia svojím umením otvárať ako kľúčom zámky poznania. Celé veky ľudstvu otvárali priestory neznáma. Celé veky boli niekde vpredu a otvorili dvere a okná sviežemu vetru. A teraz chodíme v ich stopách, ohmatávaním poznaní tých stôp prichádzame ku krásam úžasných právd. Úžasných poznaní o tom, že len vyvoleným bolo vždy v histórii dané tvoriť svet. Lebo, ako hovoril Vladimir Vladimirovič Nabokov „Mali by sme mať na pamäti, že umelecké dielo je vždy stvorením nového sveta“.

     Keď sme už stáli na mieste, kde splýva rozdiel medzi reálnom a snom, rozdiel medzi rozprávkovom a skutočnosťou, uvedomili sme si, že interiéry zámku budú pre tentokrát pre nás nedostupné. Prišli sme už po poslednom vstupe a tak sme sa najprv vydali na pomalú prechádzku okolo rybníka z ktorého akoby vystupoval na skale červený vodný renesančný zámok Červená Lhota, ktoré je časťou obce Pluhův Žďár na východe južných Čiech, neďaleko na sever od Jindřichovho Hradca. Z každého miesta brehu rybníka je skvostný pohľad na zámok, stále iný  a stále sa jeho odrazy na hladine vody menia, jemne chvejú so zlatistými odleskmi máličko zvlnenej hladiny, tajomne, akoby vystupovali zo snov. Keď sme sa okruhom dostali opäť k zámku, prešli sme kamenným mostom a bránou pod vežou na neveľké štvorcové nádvorie. V 14. storočí tu vznikla gotická pevnosť na skalnom útese a prehradením Direnského potoka sa skala stala ostrovom.

                 V roku 1530 sa majiteľmi zámku stali rytieri Káboví z Rybňan  a Jan Kába dal pevnosť prestavať na pohodlnejší renesančný zámoček, ktorý do tej doby volali Nová Lhota. Pomenovanie Červená Lhota zámok dostáva až v 16. storočí. Podľa povesti sa traduje, že na zámku zahynula strašnou smrťou diablom posadnutá manželka rytiera Kábu. Krásnu zámockú paniu odniesol čert a zostali len krvavé stopy na stene zámku, ktoré sa nedali zmazať a tak zámok jednoducho natreli na červeno. Počas nepokojných období 16. a 17. storočia sa zámku vojnové udalosti ako zázrakom nedotkli. A tak až koncom 17. storočia, keď je Červená Lhota v majetku Viléma Slavata z Chlumu a Košumberka, dostáva zámok podobu barokového letohrádku. Neskôr má zámok ešte niekoľkých majiteľov a nemecké kniežatá rodiny Schönburg-Hartenstein vnášajú v polovici 19. storočia do architektúry znaky novogotiky, ale princ Johann Schönburg-Hartenstein dáva začiatkom 20. storočia podľa projektov architekta Humberta Walchera z Moltheimu zámku neorenesančnú architektonickú pečať tak, ako ju poznáme zo súčasnosti.

              Podmanivú atmosféru nádvoria sme využili aspoň na chvíľu snového posedenia, ktoré sme si potom o niekoľko mesiacov zopakovali poučení po prehliadke honosných interiérov zámku. Pri východe sme sa míňali so skupinou cyklistov, malých aj veľkých a trochu sme im tie dvojkolesové posúvače závideli v impozantnej krajine. Nemohli sme obísť miestnu kaviareň na brehu rybníka s výbornou kávou a možnosťou usporiadania si myšlienok do spomienkových priehradok s očakávaním budúcich, na iných miestach s iným nádhernom...

text, foto © Peter Krivda Soliwarski