Atmosféra s vôňami mesta je niečím, čo sa nedá preniesť, ale ona sa akosi sama preskupi do každého vnímavého pocestného.
Český Krumlov je stáročia domovom krásy, umenia, kultúry a kultúrnosti pod zámkom, ktorý je akýmsi vyvrcholením snažení v impozantnosti, kolosálne a vznešenosti. Krátko si posedíme na chladivých doskách kamenných lavíc a pozorujeme prúdiacu zmes rôznych rás a národností aby si každý odniesol v sebe trochu toho prenádherna. Na Námestí Svornosti pozorujeme skupinku asi Japoniek, alebo možno Číňaniek šantiacich s mobilnými telefónmi na „paličkách“ pri „selfovaní“. Napadla mi veta Jana Wericha „na blbosti se vydělává nejlépe“...snáď im okrem ich rozosmiatych tváričiek ostane aj iná spomienka na toto mesto. Dali sme si výbornú kávu na jednom z námestíčok s vôňou levandule, ktorá vystupovala z niektorého obchodíka. Mnohé tieto malé krámky sú odtlačkami dlaní a srdca ich majiteľov. Dotvárajú romantično plávajúce uličkami rozkošna. Trochu sme sa ovlažili vo vode kašny Námestia Svornosti z roku 1843, ktorá vtedy nahradila pôvodnú renesančnú zo 16. storočia. Neoddeliteľnou súčasťou a dominantnosťou námestia je barokový morový Mariánsky stĺp so sochou Panny Márie Immaculáty a ďalších ochrancov proti moru , ktoré vytvoril pražský sochár Matěj Václav Jakel v rokoch 1714 – 1716.
Je tu veľa nutností, neodkladností a dôležitostí, ktoré je dané pohladiť, ohmatať. Ale neprejsť kláštormi Českého Krumlova je akoby odrezať kus histórie stavebnej, umeleckej a kultúrnej, ale hlavne duchovnej. Kláštor minoritov bol založený Rožmberkovcami v polovici 14. storočia. Dvojitý kláštor bratov a sestier rádu sv. Františka založila ovdovelá Katarína z Rožmberka so synmi. Gotika Českého Krumlova je nesporne zhmotnená v kostole sv. Víta z obdobia 1407 – 1438 s ktorým sú spojené mená Rožmberkovcov a Schwancerbergovcov. Je to halové trojlodie so sieťovou rebrovou klenbou, gotickou freskou sv. Kataríny a ďalšou obdivuhodnou výzdobou neskorej gotiky a baroka. Vstup do kostola je gotickým portálom z r. 1410.
Atmosféra s vôňami mesta je niečím, čo sa nedá preniesť, ale ona sa akosi sama preskupi do každého vnímavého pocestného. Kaviarničky, restauranty, galérie, výstavné siene, múzeá i obchodíky, úzke uličky so schodišťami a hrdokrásnymi výhľadmi na zámok so svojou osobitou podmanivosťou hovoria prechodiacim „zastavte sa, tu je zakázané ponáhľať sa“. Aj postarší flašinetár v rakúskouhorskej uniforme vojaka Švejka so stálym úsmevom usadí každého na naprotivšie schodíky počúvať melódie dobra a medziľudského srdečna....
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
