...takto pred rokom na jar sme stáli pred perlou raného stredoveku v našom diapazóne, kostolom sv. Mikuláša v Porube. Skvostným chrámom úžasných historických, architektonických i umeleckých hodnôt...
...asi len ojedinele nájdeme v našich médiách zmienku o prírodných krásach alebo historických pamiatkach na Slovensku. Keď sa stane, tak zväčša v spojitosti s nejakým nešťastím v horách, alebo správou o tom, že novodobý dobrý vlastník kultúrnej pamiatky túto zdarne priviedol za niekoľko rokov do stavu ruiny. Ovšem predtým nezabudol čestne vytiahnuť od štátu nemalú dotáciu na rekonštrukciu pamiatky.
Včera sa však v jednom z našich denníkov objavil článok s fotoprílohou, ktorý sa mal venovať turistami najnavštevovanejším miestam na Slovensku. Neviem či som to dobre pochopil ako akýsi seriál článkov, lebo tento sa venoval „len“ Tomášovskému výhľadu v Slovenskom Raji. Na fotografiách bola zobrazená známa skalná plošina na ktorej pózovala trojica mladých dievčat. Raz stojac na okraji plošiny, inokedy a väčšinou, sediac na okraji skalného zrazu nohami spustenými do priepasti.. možno nie práve najvhodnejšie zábery, ktoré by mali propagovať našu prírodu.
Málo vypovedajúce o skutočných hodnotách týchto miest, viac možno provokujúce, naväzujúce na komerčný charakter našich médií. Seriózny text, či reportáž by boli zázrakom.. A potom reakcie v diskusii pod článkom. Väčšine by som sa ani nevenoval, keby tam nebola jedna reakcia, ktorá akoby naplno charakterizovala nás, Slovákov. Nebudem v plnej miere citovať autora spomínaných vyjadrení a tak len voľná interpretácia. „Tomášovský výhľad je len jedným z nespočetných výhľadových skalných plošín s banálnym výhľadom akých je vo svete obrovské množstvo a média nám masírujú naše ego jeho výnimočnosťou napriek tomu, že sa nedá porovnávať s atraktívnosťou iných v iných krajinách.“
Tento názor, alebo pohľad na našu krajinu, naše pamiatky, našu kultúru je žiaľ natoľko rozšírený, že zrejme prevláda nad objektivitou. Nechcem sa zaoberať na tomto mieste nad príčinami týchto názorov, no jednoznačne to hovorí o malosti a nekultúrnosti nie len ich nositeľov, či šíriteľov takýchto bludov, ale žiaľ o malosti a nekultúrnosti celého národa.
V Slovenskom Raji som bol nespočetne krát od útlej mladosti a doposiaľ tam nachádzam nádherné zákutia, scenérie, niečo, čo sa nedá nájsť nikde inde na svete. Predstava, že raz Slovenský turista postoji v úžase na nejakom obdivuhodnom mieste povedzme v Alpách a zasnene sa zadíva ponad zelené lúku na alpské končiare. A potom, keď mu to už šok z úchvatných pohľadov dovolí, preriekne, „fascinujúce, grandiózne, skoro také ako v Slovenskom Raji“.
Alebo rozkročený s na všetko pripraveným fotoaparátom v ruke pred katedrálou Notre-Dame v Chartres, teda neviem či tam nejaký slovenský turista doputuje, keďže to nie je ani len v blízkosti niektorého zo svetoznámych prímorských letovísk, teda stojac pred katedrálou vyriekne správu ľudstvu, „impozantné, takmer ako románsky kostolík v Kopčanoch“. Táto predstava ma rozochvieva do stavu hraničiacim s duševnou poruchou.
Minulú jar sme sa takto pred rokom boli „kochať“ v Porube, obci neďaleko Prievidze. Teda neviem či je to obec, alebo dedina. Vychádzajúc z toho, že v obci žijú občania a v dedine dedinčania, alebo dediči, ktorí sú tiež občania akurát, že žijú na dedine. Alebo obec je odvodená od obcovania. Predstavitelia obce obcujú na Obecnom úrade...no dobre, toľko insitného lingvistického okienka. V každom prípade sme pred rokom nasmerovali naše tulácke nosy za novými vôňami k čerstvo zreštaurovanému rímskokatolíckemu kostolu sv. Mikuláša v Porube.
Nestáli sme ani pred katedrálou sv. Petra v Kolíne nad Rýnom, ani pred katedrálou Narodenia Panny Márie v Miláne, ale pred perlou raného stredoveku v našom diapazóne, kostolom sv. Mikuláša v Porube. Skvostným chrámom úžasných historických, architektonických i umeleckých hodnôt. Výstavbu tohto historického objektu môžeme zaradiť niekde na koniec 13. storočia. Ako jednoloďovú stavbu , ktorej hlavná loď s plochým dreveným stropom je oddelený od svätyne a apsidy víťazným oblúkom. Vo veži kostola a na východnej strane presbytéria sa zachovali gotické okná.
V rámci obnovy kostola na začiatku 15. storočia bola na jeho interiérových stenách prevedená výmaľba. Dominantným výjavom vo svätyni je Kristus v mandorle s evanjelistami. Po stenách sú postavy apoštolov v arkádach Jeruzalemu. Nechýba tu samozrejme ani postava patróna kostola sv. Mikuláš. Na lomenom oblúku oddeľujúcom svätyňu od lode je vyobrazených desať panien - päť rozumných a päť nerozumných. Ďalej tu na stenách môžeme nájsť fresky znázorňujúce archanjela Michala odetého do dlhého bieleho kňazského rúcha.
V rukách drží meč a váhy s dušou zosnulej ženy. Za anjelom stojí sv. Alžbeta Turínska, kráľovná Uhorska, ktorá podporovala baníctvo. Drevený strop lode je vymaľovaný asi v polovici 17. storočia motívom kvetov v strede s postavami evanjelistov a Salvator Mundi .
Možno by sme sa neboli dostali do kostola, lebo bol zatvorený, možno by sme sa neboli dostali na emporu, kde sme si dopriali chvíľu meditácie, možno by sme sa neboli dozvedeli množstvo zaujímavostí o kostole a možno by sme neboli videli aspoň trochu zo svadobného obradu, nebyť láskavej a ochotnej pani Márie Drábovej, kostolníčky ktorá nás na naše pomery s nevídanou radosťou a primeranou hrdosťou pustila pred svadbou do kostola a na miesta na ktorých sme sa mohli aspoň na okamih dotknúť dlaňou dlaní majstrov minulých, na miesta hlboko duchovné, ale aj núkajúce úchvatné možnosti cestovania v čase. A skvelého snívania ešte dlho aj po ceste okolo potoka z Poruby..., ale nikde sme nevideli ani len tabuľku propagujúcu to, čo odkladáme do pomyselného trezoru pokladov....
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
