Potulky XI - Kaštieľ Betliar

...pri mojich Potulkách sa stáva, že miesto, ktoré sa chystám navštíviť, alebo tam prichádzam náhodne lákaný výhľadmi na horizonte, že to miesto poznám, že som tam už niekedy bol a tak pri novoobjavovaní sa potom zážitok spája s neustálym vystupovaním spomienok.

Niekedy sa tie spomienky vynoria pri pohľade na nejakú scenériu, vec, niekedy pri dotyku odrazu známeho povrchu zábradlia, steny, kôry stromu a niekedy vdýchnutím vône o ktorej sme si mysleli, že je už stratená. Ale ona je na tom mieste, ktoré sme niekedy navštívili a opustili. A teraz sme tu zas. Pri andrássyovskom kaštieli v Betliari .

Bol som tu viac krát a stále som objavoval nové vône. Stále, keď som nanovo prechádzal sieňami, chodbami, schodiskami kaštieľa premietal sa predo mnou dej v ktorom vystupovali šľachtici z rodu Andrássy, ich priatelia a známi, pohybovali sa okolo mňa po kaštieli a za každým sa tiahla intenzívna vôňa. Každá miestnosť má svoju vôňu.

Neviem koľko som mal rokov, keď ma ešte rodičia viedli za ruku a vtedy som po prvý raz prechádzal týmito miestami. Pozeral som si portréty na stenách, nábytok v miestnostiach, ktorý tí, portrétovaní, používali a výklad sprievodkyne bol vtedy pre mňa asi tak sugestívny, že pri niektorej z postelí z baldachýnom sa mi zdalo, že v nej leží niekto z nich, krásne vyobliekaných s parochňou na hlave a napudrovaný.

Viem, že som sa veľmi zľakol, ale bol som natoľko fascinovaný miestom, že som sa nedokázal pohnúť. Vždy, keď sem prídem, vždy hľadám to miesto, tú posteľ, ale akoby odplávali do hmiel ďalších spomienok. Je len málo kaštieľov na Slovensku, ktoré sa zachovali v takejto nádhernej podobe.

Keď v druhej polovici 16. storočia prichádzajú na hrad Krásna Hôrka Andrássyovci, Petrom I. Andrássym sa začala ich štyristoročná vláda na Gemeri. V roku 1642 dostáva Matej II krásnohorské panstvo a betliarské majetky do dedičného majetku od kráľa Ferdinanda III.

Kaštieľ prešiel postupom času niekoľkými prestavbami a ostatná, klasicistická koncom 19. storočia dala objektu súčasnú podobu. Je známe, že Andrássyovci boli horliví zberatelia a tak v priestoroch kaštieľa, ale aj okolo neho v priebehu časov zhromaždili veľké množstvo zbierkových predmetov rôzneho druhu, ktoré sú teraz predmetom obdivu všetkých nás.

Pobývali tu takmer nepretržite až do roku 1944 a následný vývoj po druhej svetovej vojne bol ovplyvnený Dekrétom prezidenta republiky č. 108/1945 a kaštieľ aj s celým areálom prevzala do svojej správy Československá republika. Múzeum v kaštieli bolo zriadené v roku 1952 a úžasnú zásluhu na konštituovaní zbierkových fondov má historička umenia doc. PhDr. Alžbeta Güntherová-Mayerová. 

Keď som prechádzal vo svojich spomienkach kaštieľom a vyšiel som von do okolitého anglického parku, hľadal som kamennou drťou vysypané chodníky po ktorých sme vtedy pobehovali okolo potoka v krátkych nohaviciach a bielych podkolienkách, medzi nádhernými starými stromami a malou romantickou  architektúrou.

Asi pred dvomi storočiami gróf Leopold Andrássy pozval na svoje panstvo významného záhradného architekta Henricha Nebiena, ktorý položil základy betliarskeho anglického - prírodného parku. Ten dáva a umocňuje pocit vznešenosti u hostí, ktorí navštívia kaštieľ a na chvíľu sa ponoria do myšlienok, ktoré ich zanesú späť v čase o sto či dvesto rokov.

Žiaľ, ale len dovtedy, kým neprecitnú a nezačnú si všímať zarastené a neopatrované chodníky, znivočené informačné tabule, celé koreňové systémy trčiace zo zeme po vyváľaných stromoch, ktorých drevo niekto šikovný „zúžitkoval“ a zostatok tu smutne vytŕča zo zeme.

A parková zelená plocha na ktorej sa zjavne nedávno pred našou návštevou konali konské preteky, plocha z ktorej sú nádherné výhľady na kaštieľ, bola teraz posiata zhoreniskami, ktoré asi boli horiacimi prekážkami pre kone a prázdnymi (?) sudmi s horľavinou slúžiacou zrejme k posilneniu efektu, odpadkové koše preplnené plastovými fľašami a odpadom, ktorý sa váľal po okolí. Zahraničných turistov som obchádzal so zvesenou hlavou. Rýchlo som sa prebudil z detského sna a hanba ma pri tejto Potulke vrátila do reality....

text, foto © Peter Krivda Soliwarski