Potulky LXXXVIV - Múzeum slovenskej dediny, Martin /SK/

...v tej dedine, v tých dedinkách, v tých domoch, dreveniciach tu sa nenarodil nikto. A predsa. Narodili sme sa tu všetci....

...sedeli sme na lavici pri dlhom stole pred drevenou tradičnou krčmou z Oravskej Polhory v strede skanzenovej dediny dosť hladní na to, aby sme mohli byť trochu tolerantní k miestnej kuchyni a podávaným jedlám, dosť smädní na to, aby sme si veľmi nevyberali v nápojoch, ale aj dosť zvedaví na to, aby sme boli plní očakávania. Pri vedľajšom stole sedela mladšia dvojica a už celkom sústredene zužitkovávali podanú potravinu. Bryndzové halušky. Nahliadol som cez plecia. Kývnutím hlavou som sa im pozdravil a oni tiež kývnutím odzdravili, len mali tú výhodu, že sa už stravovali. „Môžem sa opýtať, aké sú halušky ?“ nasmeroval som otázku na stravníkov, ale ani som nečakal, že budú halušky nejako očierňovať. „Výborné, výborné, myslím, že fajné“ odvetil sused a zdvihol k nám zrak.

„Odkiaľ ste ?“, trochu si nás premeral. „Odtiaľto“ odvetil som. „Z Martina ?“ „Nie, odtiaľto z dediny“ a trochu teatrálne som roztiahol ruky“. „Ale to je len skanzen“, pozrel sa na mňa trochu nedôverčivo mladý muž. „No neviem, či len, ale veď je tu polovica Slovenska“,  hovorím. „Keď sme minule boli v Zuberci, boli sme z Oravy, keď v Pribyline, boli sme Liptáci, keď sme v Bratislave, tak sme Prešporáci...“, „ááá, rozumiem“ zadumane odpovedal prísediaci a prijedací a videl som na ňom, že vedel. „Dáte si niečo ?“, pristavil sa majiteľ i čašník krčmy v jednej osobe. „Halušky, bryndzové halušky, by sme si dali“ hovorím. „Výborne, práve som zlial čerstvé“. Potešili sme sa  a on ich aj za chvíľočku priniesol. A boli také, ako bryndzové halušky majú byť. Ako sme sa na ne tešili. „Majte sa všadedomáci“ usmievali sa odchádzajúci susedia. „Majte sa a halušky sú naozaj...“ kývli sme na pozdrav

. Pookriali sme trochu, lebo už na nás doľahla aj únava po prechádzkach dedinami Oravy a Liptova. A ešte máme pred sebou Kysuce a Turiec. Už sme sa niekoľko krát chystali do najväčšej národopisnej expozície tradičnej ľudovej architektúry v prírode na Slovensku. Naposledy minulý rok, ale to sme prišli akosi v nevhodný čas, tuším už po sezóne a bolo zatvorené. Ale neľutujeme, lebo teraz sme si vybrali exkluzívny čas, ukážkové počasie a len minimum návštevníkov. O to viac sme nasávali atmosféru zoskupených dreveníc a niekedy sme mali pocit, že už, už vybehnú z dvora domáci v krojovaných šatách.

V čerstvo zelenej tráve boli rozosiate púpavy a romantické prostredie dotvárali pasúce sa kozy a  Inguśa si samozrejme neodpustia zachraňovať rohaté lichokopytníky od smrti hladom trsom trávy. Ani sme si neuvedomovali, alebo možno podvedome sme si nechceli pripustiť, že sa túlame po skanzene, múzeu ľudovej architektúry a nie po uličkách „živých“ dedín, A možno je tá expozícia tak dômyselne pripravená, že nás nechá na chvíľu zabudnúť na realitu a prenesie nás tam, kde by sme možno chceli byť a čo už zrejme v takej podobe nie je. Viete, že pomenovanie skanzen vzniklo podľa prvého takéhoto múzea, ktoré bolo v roku 1891 zriadené v parku Skansen vo švédskom Štokholme ? Vchádzali sme do dvorov a domčekov predsa len s akýmsi rešpektom, že niekomu narúšame jeho súkromie.

V drevenom kostole sv. Štefana kráľa z Rudna sme trocha postáli a ticho sledovali pokorných v laviciach, ktorí vítali tých, ktorí prichádzali a lúčili sa s odchádzajúcimi, ďakovali, tešili sa i plakali. V škole akoby akurát skončilo vyučovanie a pri kaplnke zo Bzína sme pohladili to nádherno kamenných reliéfov. Voňalo to všade drevom, senom a čerstvo pokosenou trávou a nám sa akosi nechcelo vnímať už rozpadávajúce sa drevené šindle na niektorých dreveniciach, prehnité hrady a drevenými hranolmi podopreté múry. Nechceli sme si pripúšťať nedobro a ľahostajno tých, ktorí sľubujú a ....

Zachraňujeme kultúru, len akosi zabúdame zachraňovať kultúrnosť. Trochu smutno je keď sa otvoria oči,...pani ministerka ! Ešte sme ovoňali rozkvitnutý orgován, lebo jeho vôňa už u nás „na dolniakoch“ zvädla a okolo horárne vychádzame do dneška. V základoch krčmy, v ktorej sme si dávali halušky položili základný kameň v roku 1968 a v roku 1991 bolo Múzeum slovenskej dediny v Martine sprístupnené. Koľko vydrží drevo, koľko sľuby a nevedomosť ?

text, foto © Peter Krivda Soliwarski