Potulky LXXXVI - Seget Donji, crkva sv. Ilija - kostol sv. Eliáša, /HR/

...ešte včera sme vychádzali z chladivého šera katedrály sv. Vavrinca /sv. Lovre/ v úchvatnom Trogire. Už po koľkatý raz. Už po koľký raz sa prechádzame úzkymi uličkami starého Trogiru. A potom, keď vychádzame cez jednu z mestských brán, nemôžeme prehliadnuť prirodzenú kulisu mesta, ktorá sa dvíha ponad strechy okrajových častí. Vrch Sutilija. Niekedy,  keď sa sústredíme na detail, ktorý nás fascinuje, môžeme prehliadnuť celok, ktorý tých príťažlivých detailov v sebe po stáročia naabsorboval množstvo.

Už niekoľko rokov sme sa na chvíľu pristavili na trogirskom kamennom moste a len tak na moment sme vyhľadali pohľadom biely kostolík hore na vrchu Sutiliji. Zdal sa byť vzdialený, lákavý, ale stále sme odkladali cestu do toho kopca. No niekedy sa veci pohnú akosi samé. Zastavili sme sa v dedine Seget Donji. Myslím, že v obchode, alebo niečo zjesť a pri ceste nás upútala smerovka, alebo skôr také dielko naivistu snaživca s nápisom „crkva sv. Ilija“. Bolo rozhodnuté.

Po úzkej ceste, serpentínami sme sa vyštverali ku krásnu ďalekých výhľadov a miestam imponujúcej histórie z ktorej vystupujú fragmenty pevnosti, ilyrského hradiska z doby železnej, postavenej na mieste, ktoré potom ešte po stáročia priťahovalo pre jeho strategické výhody. A samozrejme k románskemu kostolu sv. Eliáša z 12. storočia. Archeologička Lujana Paraman z Múzea mesta Trogir sa k tomuto miestu vyjadruje s trochu kyslým úsmevom.

„Štát sa začal o toto miesto zaujímať až vtedy, keď sa začali tiežpodnikatelia natoľko rozťahovať s miestnym kameňolomom, že hrozilo poškodenie nie len archeologickej lokality, kostola, ale ja blízkeho historického rímskeho lomu, v ktorom sa ťažil biely mramor napríklad aj na Diokleciánov palác, fórum v Zadare, alebo výstavbu „kaštelov“. Kostol sv. Eliáša /sv. Ilija/ je jednoduchou, jednoloďovou stavbou, podľa ktorého, hovorí legenda, dostal aj vrch svoje meno Sutilija. Bol viackrát poškodený úderom blesku a tak aj následne prestavaný.

Okolo kostola a pohrebiska sa zachoval kruhový kamenný val. Napriek historickej závažnosti celej lokality, tieto miesta stále nie sú doskúmané. „Kvôli nedostatku peňazí a teda nezáujmu, sa v skutočnosti spoločnosť nestará o prehistorické úseky v tejto oblasti. V Chorvátsku sa nikto systematickejšie nezaoberá závažnejšími analýzami pevností “ hovorí pani Luljana Paraman a mne je táto situácia akosi nesmierne známa.

Sedeli sme v tieni kostola, mysleli na všetkých, ktorí v pokore vychádzali po skalách, aby tu mohli pokľaknúť, možno sa zachrániť. Pozerali sme sa do diaľky Jadranu, ponad krásny Trogir, ostrovy v modrej, lesknúcej sa ploche, ale aj na skaly všade kam dovidíme. Keď sme sa už nabažili pohľadov a dotykov histórie, pomaly sme schádzali okolo kamenných zastavení krížovej cesty, vôňami pínií a cyprusov až k železnej, hrdzavej bránke, ktorá je vsadená do kamennej steny valu. Ešte ďaleko začujeme hrdzavé zaškrípanie, keď sa vietor oprie do jej krídla.

      text, foto © Peter Krivda Soliwarski