Potulky LXXXIII - Csákyovský kaštieľ v Spišskom Hrhove

...keď som sa chystal zverejniť ďalšiu Potulku a uvažoval som, ktorú z mnohých, spomenul som si na môjho priateľa Dušana K., ktorý síce žije na druhej strane oceánu, ale keď sme boli na jeseň spolu, dlho sme hovorili o mojich Potulkách, o všetkých tých krásach, aj boliestkách s ktorými sa na nich stretávam, hovorili sme o mnohých miestach, ktoré by bolo dobre vidieť. Hovorili sme o východnom Slovensku, o úžasných pamiatkach s ktorými sa tam dá stretnúť na každom kroku, o nádhernej prírode do ktorej sú tie pamiatky zasadené, ale aj o trápení sa tamojších ľudí s chudobou.

Vedel som, Dušan, že by si sa bol chcel vybrať so mnou niekam, tam, kde sa cesty a chodníky zužujú do jedeného bodu ku ktorému sa nedá nikdy dôjsť. A potom si musel odísť. Tak mi dovoľ venovať Ti k včerajším narodeninám jednu Potulku z Východu, kde je ťažko sledovať čas, lebo je tam toľko miest, kam treba odbočiť a zastaviť sa a nasávať videné, ukladať do slojov spomienok, aby niekedy, zas pri stretnutí mohli von. Spišský Hrhov je jedným z mnohých takých miest. Nedá sa obísť. Už z hlavnej cesty láka renesančnou vežou gotického kostola zavŕšenou štítkovou atikou zdobenou sgrafitom, tak typickou pre architektúru Spiša.

A potom , už po vstupe do Hrhova zrejme každého zláka veľkolepý neobarokový kaštieľ v nádhernom parku, ktorý vtedy, na jeseň, hýril farbami presvietenými slnkom. Súčasný kaštieľ dal postaviť v rokoch 1893-1895 gróf Vidor Csáky s manželkou na mieste pôvodného kaštieľa rodiny Görgeyovcov, ktorý už nevyhovoval požiadavkám významnej osobnosti vtedajšieho Uhorska. Okolo kaštieľa dali Csákyovci vybudovať pomerne rozsiahly anglický park. Stavbu kaštieľa zverili do rúk viedenskému architektovi Heinrochovi Adamovi, ktorý mu vdýchol aj neobarokovú podobu. Je to trojpodlažná 12-osová budova s klasickými prvkami. Hlavná os smeruje na východ na voľným okom viditeľný Spišský Hrad. To malo svoj strategický význam.

Z pohoria Branisko na Spišský Hrad a z neho do kaštieľov v Bijacovciach, Hodkovciach a Spišskom Hrhove sa odovzdávali správy formou svetelných signálov pomocou bielej zástavy alebo pomocou svetla. Po druhej svetovej vojne kaštieľ prešiel do rúk štátu a najprv v ňom boli umiestnené vojnové siroty a vdovy s deťmi. Neskôr, v 50.tých rokoch tu bol zriadený detský domov , lepšie povedané polepšovňa. V súčasnosti je tam niečo podobné pre dievčatá, ale volá sa to vznosnejšie „reedukačné centrum s odborným učilišťom“. Ale keď sme sa pozreli lepšie, bola to polepšovňa.

Ale aspoň v krásnom prostredí. Lebo som presvedčený, že tak ako každé umenie zušľachťuje a povznáša každého človeka, tak aj prostredie v ktorom vyrastáme a žijeme ovplyvňuje naše chovanie a vzťah k hodnotám. Aj historickým. Na kaštieli bolo vidno, že by potreboval rekonštrukciu ako soľ, ale aj napriek tomu sa nedala potlačiť jeho pompéznosť, okázalosť a bývalý prepych. V parku prebiehali práve zemné úpravy a tak sme si posedeli na obrube fontány, pozorovali červené a zlaté lúče prechádzajúce cez jesenné lístie v akejsi úžasnej súhre s farbami a krivkami kaštieľa.

text &  foto © Peter Krivda Soliwarski