...sú miesta, ktoré nás jednoducho pritiahnu svojou, ja to volám energiou. Pritiahnu nás svojou energiou, aby sme sa tam na chvíľu zastavili, pritiahnu nás, aby sme si tam sadli a priblížili sa aj sebe samým...
...Jan Werich raz povedal „Čas má plné kapsy překvapení“. A ja by som k tomu dodal...a cesty ich skrývajú za každou zákrutou.
Sú miesta , ktoré odjakživa priťahovali ľudí niečím, čo je ťažko vysvetliteľné a možno aj ťažko pochopiteľné. Možno je to ťažko vysvetliteľné a pochopiteľné z nášho, dnešného pohľadu, naším súčasným uvažovaním, v ktorom musím byť racio. Možno, keby sme si na pomoc priviedli šamana nejakého prírodného národa, možno by to vedel vysvetliť veľmi jednoducho, len neviem či nami prijateľne. Možno by sa stačilo opýtať niektorých starých ľudí v čom to je, že sa na to miesto stáročia, možno tisícročia schádzajú ľudia.
Prečo práve tu sa schádzajú a prečo práve sem si chodili i chodia uctievať svojich bôžikov, bohov, svätých. Prečo práve na tomto mieste pochovávajú veky svojich otcov a matky, prečo práve tu si zapaľovali svoje posvätné ohne a stavali svätyne, klaňali sa i obetovali svojim svätým a prečo na ich mieste stavali ďalší iné, pre iných bohov.
Sú miesta, ktoré nás jednoducho pritiahnu svojou, ja to volám energiou. Pritiahnu nás svojou energiou, aby sme sa tam na chvíľu zastavili, pritiahnu nás, aby sme si tam sadli a priblížili sa aj sebe samým. Aby sme si priblížili sebe samého, svoje vnútro tichom uvažovania nad prejdenými chodníkmi minula. Už sa zrejme nedozvieme, kto sa zastavil niekedy v polovici 13. storočia na návrší nad obcou Lúčka na Gemeri neďaleko Zádielskej tiesňavy. Asi sa už s istotou nedozvieme, kto dal prvý podnet k postaveniu kostola, ktorý je ľudovo nazývaný Husitský, na tomto mieste. Podľa všetkého dal kostol zasvätený Narodeniu Panny Márie v polovici 13. storočia postaviť Detrich Szár – Maté Bubek z rodu Ákošovcov-Bebekovcov. Prvá zmienka o kostole je z roku 1406, ako príslušenstvo turnianského hradu, ktoré daroval kráľ Žigmund Pavlovi Bešénimu. Po ňom ho získal s majetkami Štefan Šafár z Branča a po ňom opäť Bebekovci.
Po smrti Imricha Bebeka v roku 1448 sa majetok dostal do rúk uhorského regenta Jána Huňádyho a v polovici 15. storočia kostol obsadilo vojsko Jana Jiskru z Brandýsa so zbytkami husitských bojovníkov ako výborné strategické miesto s výhľadom na okolie. Podľa toho kostolu ostal aj prívlastok „husitský“. Neskôr sa na návrší a v kostole usadili bratríci so zvyškami Jiskrových vojsk. Tí postavili pri kostole obrannú dvojpodlažnú vežu so strieľňami a kostol obohnali obranným kamenným múrom. Od počiatku 17. storočia veža slúžila ako zvonica. Počas 1. svetovej vojny kostol čiastočne vyhorel a v roku 1945 bol poškodený zásahom sovietskeho tanku, lebo v jeho priestoroch sa usídlila nemecká posádka. Osud kostola spečatili obyvatelia obce, ktorí kamenný materiál rozoberali pre svoje potreby.
Teraz už zakonzervované kostolné múry ranogotického jednoloďového kostola s kvadratickým presbytériom, predsieňou na západnej strane a sakristiou na severnej strane aj napriek stavu, v ktorom kostol, alebo jeho torzo je, ostáva pamäťou a stále priťahuje do svojich priestorov. Postáť, pohladiť jeho kamene, porozprávať sa s tými, ktorí ich vŕšili na seba, ktorí kráčali v pokore do vrchu z dediny, skláňali hlavy pred večnosťou. A potom ešte trochu do kopca nad kostolný múr. Na miesta odkiaľ od vekov všetci vzhliadali do diaľok...
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
