Potulky III - Zámok Austerlitz, Slavkov u Brna

Marec je také obdobie, kedy viete, že nech si zima robí čo chce, už to má spočítané. Na druhej strane jar  tiež urputne sama seba presviedča o svojej novej sile, ktorá keby prišla kedykoľvek, pre nás tulákov je to stále neskoro.

Toto obdobie volám „časom volania divokých husí“. Motajú sa na svojich zimoviskách, skúšajú krídla, nahlas gágajú jedna cez druhú asi o ďalekých krajinách kam zaletia, sem tam uzobnú už klíčiacu trávu, ale naťahujú krky niekam, tam do diaľok. Tá neposednosť, tá nedočkavosť a to volanie diaľok, to je to, čo máme s divokými husami mi tuláci spoločné. A diaľky ?

No to je všetko to, čo je za kopcom, kam nevidíme, za bodom, kde sa stretávajú bočnice ciest, za zákrutou za stromami, kde je to určite ešte tajomnejšie, krajšie, čarovnejšie, úchvatnejšie ako za tou predošlou a naplnené novými vôňami. Vône sú tou mágiou, ktorá priťahuje. Mnohé z tých miest sme už videli na fotografiách, vo filmoch, na internete, ale ešte sme ich neovoňali. Vône sú tou mágiou...

    „Byli jste již na památníku bitvy ?“ otočil sa k nám starší chlapík od vedľajšieho stola  v hospode, kam sme zašli hned po príchode do Slavkova. Myslím tým Slavkov u Brna, niekedy v minulosti Austerlitz,  aby nedošlo k omylu. A bitka nebola gombíková. Chlapík bol domáci odborník. Na prvý pohľad nás ošacoval, že nie sme domáci.

   „Neboli, ale my sme sa prišli pozrieť na zámok“ hovorím chlapíkovi s porciou gulášu v ústach. Celú cestu sme sa tešili na gulášek s výbornými knedlíkmi.

  „Měli byste se jít podívat. Je to kus slavné historie“, nedal sa chlapík a vedel som, že sa ani tak ľahko nevzdá. Tušil som, že má v pláne nás oboznámiť dopodrobna s históriou Bitky u Slavkova, stratégiou, ktorú bezpochyby pozná dopodrobna a nesmiernou hrdosťou na to, že túto zemičku v roku 1805 pošliapávali zbožštené nohy Napoleona Bonaparte.

Dal si poriadný hlt piva aby nabral slinu k svojmu rečníckemu výstupu. A keď sa už nadýchol, rýchlo som ho predbehol v snahe predísť prednáškovému defilé miestného insitného historika.

  „No neviem, či tých tridsať tisíc ľudí, ktorí sa tu navzájom vyvraždili, túžili po takejto sláve. A Napoleon ? Veľmi sa obávam doby, kedy „nadšenci“ budú stavať pomníky ďalším vojnovým zločincom. Lebo môže byť len otázkou času, kedy ich už nebudeme označovať ako zločincov, ale jako veľkých vojvodcov.“

Trochu mi bolo ľúto, že som to takto chlapíkovi. Keď som sa naňho pozrel, videl som jeho pohľad, ktorý bol upretý kamsi asi na bojové pole a pomaly pokyvkával hlavou.

  „Zřejmě máte pravdu, ale ...“, nepokračoval ďalej, odchlípol z piva a Inguśa aby prerušila hluk muších krídel vo vzduchu navrhla, aby sme ešte išli niekam na kávu.

„ Neviete, prosím, nie je tu nablízku kaviareň s dobrou kávou ?“ otočil som sa na chlapíka.

„Ale jo, tady hned vedle je cukrárna a kavárna s výborným kafe“ pozdvihol k nám zrak. Rozlúčili sme sa, vyšli na ulicu a nasmerovali k zámku Austerlitz, ktorý sa naozaj nedá vo svojej dominantnosti prehliadnúť. Monumentalita tohto barokového objektu narastá každým krokom k nemu.

Tiež prešiel prestavbami od 13. storočia, kedy sa tu usadil rád nemeckých rytierov. Ich hrad bol koncom 16. storočia prestavaný na renesančný zámok, ktorému  o storočie neskôr dal barokovú, teda takmer súčasnú podobu Dominik Ondřej z Kounic. Teda on sám nie, financoval to Ondřej Kounic.

Ale prizval si talianského architekta Domenika Martinelliho, ktorého pričinením nebol prestavaný len samotný zámok, ale aj väčšia časť vtedajšieho mesta a farský kostol. Martinelli privolal k tvorbe interiérov ďalších talianov, Lanzániho k freskám, Bussimiho k štukám a Giovanniho Gulianiho k plastickej výzdobe zámku a hlavne parkových priestorov.

Po smrti Dominika Ondřeje v stavbe pokračoval jeho syn Maximilián Oldřich s ďalším architektom z Talianska Ignaciom Vilmagginim. Ten pokračoval v stopách svojho predchodcu a až ďalší dedič z rodu Kounicovcov, Václav Antonín z Kounich a Rietbergu stavbu zámku ukončuje v interiéroch už kalsicistickými prvkami.

Václav Antonín bol veľmi vplyvným, vysoko postaveným členom kráľovského dvora, rišské knieža, štátny minister a kancelár Márie Terézie, Leopolda II, Jozefa II i Františka II. Toto jeho postavenie sa odráža aj v pompéznosti sídla s rozľahlým francúzskym a anglickým parkom. Ale tiež sa pominul a majetky prevzali Pálffyovci a po druhej svetovej vojne Československý štát.

   Ako som už povedal, jar bola ešte viac v našich túžbach ako v parkových záhradách slavkovského zámku, ale my sme ju cítili. A keď správne cítite tak odrazu je na stromoch zelené lístie, v parkových plochách tráva, na kríkoch červené, nesmierne voňajúce ruže.

Keď si sadnete na okraj vodného bazénu na ktorého hladine sa hojdajú farebné kačky, budete počuť šuchot krinolín na chodníkoch vysýpaných štrkom a tichý rozhovor spoza vejárov napudrovaných dám s vysokými parochňami a zdvorilé slová obdivu, možno aj trochu podlízavé, z pod fúzov oficierov v uniformách monarchisticekej c.k. armády

. Medzi sochami extaticky povytáčanými barokom z diaľky parku presvitá zámok a my opäť, ako už toľký raz si hovoríme, že sem musíme ešte prísť v lete, keď tráva bude naozaj zelená, a lístie bude skutočne šumieť a ruže omamne voňať.

   Ešte sme si dali naozaj fajnovú kávu v  kaviarňocukrárni, ktorú nám odporučil ten starší pán pri našom guláši s „houskovým“ knedlíkom. Veľkému výberu zákuskov Inguśa neodolala a ja som chcel ešte aspoň cez okno „hospody“ pozdraviť nášho „známeho“. Už tam nesedel. Možno nabudúce, keď bude zeleno a kvetno a omamne voňavo...

text, foto © Peter Krivda Soliwarski