Potulky II - Dolné Lelovce – Kostol Narodenia Panny Márie

   Žiadna krajina nie je škaredá. Škaredé sú len skutky, ktoré na nej vykonal človek. Každý počin človeka v minulosti si zaslúži pozornosť súčasna. Ale nie každý čin človeka dneška je hodný pozornosti budúcna.

...kým Potulky vedú miestami, ktoré v sebe uchovávajú krásno i tajomno minulosti, pokoj, vznešenosť a nádheru prírody, nechávajú v našich spomienkach záznam zaradený medzi tie, ku ktorým sa vraciame a spomíname na nezabudnuteľnosť miesta. Ale chodiť krajinou, nech ju máme akokoľvek radi, chodiť a zatvárať oči pred miestami zloskutkov a nedobra, je ako mať špinavé ruky od planočinov a nechcieť si ich zmyť. Len videním nedostatkov a ukazovaním na ne môžeme dosiahnuť nápravy.

  Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Dolných Lelovciach som si musel vyhľadať na mape. Vlastne Dolné Lelovce. Keď sme prišli do Zemianských Kostolian, hľadal som dôveryhodnú tvár k otázke na nasmerovanie k nášmu cieľu. Mám vžitú nedôveru k informáciám domácich obyvateľov na Slovensku o ich mieste žitia.

Stará skúsenosť mi hovorí „nepýtaj sa domácich, tí nevedia nič. Hľadaj informáciu u turistu“. Prví pristavení mi to žiaľ potvrdili. Dve ženy v strednom veku sa na seba len spýtavo pozreli a hneď som vedel na čom som. Kostol v dolných Lelovciach im zjavne nič nehovoril. No len o chvíľku okolo nás prechádzal pán tlačiaci bicykel a vedľa neho kráčal chlapec.

Na kostol sme sa už radšej nepýtali aby sme nemiatli, ale pán nás predbehol a len čo nám dovysvetľoval, že máme ísť doprava až k stanici a potom mostom cez rieku a stále po hlavnej až do dediny, ešte nám stihol vysvetliť ako by sme sa mohli dostať ku kostolu a že kaštieľ tam síce tiež je, ale že ani nepoznáme, že to bol kaštieľ, lebo vojaci...., bol rád, že sa môže podeliť o poznanie a my sme boli tiež radi, že už ani na Slovensku nie všetky pravdy sú pravdami. Podali sme si ruku, ešte nám stihol zaželať šťastnú cestu a chlapcovi sme odkývali, keď sme sa otočili. Stáli a pozerali sa za nami, asi či ideme dobre.

   Dolné Lelovce sú mestskou časťou Zemianských Kostolian a nedá mi povedať, že sú hroznou mestskou časťou Zemianských Kostolian. Keď sme pomaly vchádzali do obce, na ktorú ani to pomenovanie v plnej miere asi neplatí, lebo je to skôr osada, keď sme prechádzali okolo neustále a všadeprítomného akéhosi potrubia k šedým obytným domom, ktorých vek odhadujem tak do päťdesiatych rokov 20.storočia a potom okolo predlhej steny z vlnitého plechu neurčitej farby ozdobenej na vrchnej strane ostnatým drôtom za ktorú sa nedalo nahliadnúť, prepadol ma už skoro zabudnutý zvieravý pocit kdesi v hrdle. George Orwell by si tu pošušňal. Skrsla vo mne nesmierna podnikateľská myšlienka vytvoriť tu skanzen „Orewell 1984“.

Z malej vyvýšeniny na ceste sme zazreli cez ostnatý drôt a tabuľu „Vojenský objekt, zákaz vstupu“ časť minulého kaštieľa, ktorý už rozpozná asi len skúsené oko, lebo tvorivé prístavby k pôvodnému objektu kaštieľa z neho vytvorili odporné, chladné kasárne. Duch majora Terazkyho je tu stále živý. Smutný osud kaštieľa, žiaľ u nás nie ojedinelý, ktorý dala postaviť šľachtická rodina Tarnóczyovcov, je podobný ich rodinnej hrobke, ktorú sme objavili až neskôr, keď sme schádzali od kostola.

    Vežu kostola sme videli na návrší medzi stromami nad šedými činžiakmi v ktorých určite bývajú vojaci s rodinami. Nijako sme ku kostolu nemohli nájsť cestu. Našťastie opäť miestny starší cyklista pomohol, „no veď tadiaľ, po tom chodníku hore. Tam sa už nestratíte. Všetci tadiaľ chodia“. Poďakovali sme sa a vybrali po zarastenom chodníku cez lesík.

Ale bol to len krátky výstup, lebo snáď po desiatich minútach sa konáre kríkov rozostúpili a medzi nim sa objavila veža kostola. Smutnokrásny pohľad. Aj keď my, hľadači historična nachádzame prvotné krásno aj v ruinách a vidíme ako to z nich vyrastá, ako sa znovurodí, ako Fénix z popola, predsa niekedy nás tá reálnosť zasiahne. Ako priateľ, sochár Štefan Prokop hovorieval „ako motykou do hlavy“.

Snažíme sa zachytiť aspoň kúska nádejnosti, ale...ešte aj okolie vyrúbané, vyrezané až ku koreňom, lebo priamo nad kostolom visia vo výške laná vysokého napätia a tiahnú sa až k smutnému výhľadu na novácku elektráreň a jej chladiace veže a komíny.

Elektráreň, ktorá sa stala skazou pre celé okolie v roku 1965, kedy sa tu pretrhla hrádza s tekutým popolčekom a ten zaplavoval dediny a prírodu a život a ...potom kostolík ešte vykradli a zapálili. Historický výskum ukázal, že história stavby uvádzaná v dovtedajšej literatúre do obdobia okolo konca 17. a začiatku 18. storočia je posunutá do stredoveku.

Prvý kostolík tu stal na prelome 12. a 13. storočia. Bola to jednoduchá jednoloďová stavba s polkruhovou apsidou, podobná neďalekému kostolu v Chalmovej. Zachoval sa z nej severný múr a apsida. V období ranej gotiky bol objekt kostola rozširovaný a výraznejšiu prestavbu zaznamenáva v 16. storočí. Postupne sa stratila apsida a románska podoba kostola bola takmer úplne vytlačená. Dnešnú podobu kostol dostal v 19. storočí, kedy tu bola postavená západná predstavaná veža.

   Veľmi sme sa snažili prebudiť sny a dostať tento takmer zabudnutý, chátrajúci kostolík aspoň v nich do podoby kedy sem veriaci vo viere a pokore hľadali kus pokoja a slovo....

....a potom nižšie v lese sme náhodou natrafili na ruiny hrobky tých, ktorí obec Dolne Lelovce, alebo ešte predtým Leleuch niesli ako povinnosť k dobru. Rodina Tarnóczy. Obec, ktorá vznikla okolo roku 1232 a teraz ticho a bolestne zomiera. Aj s kostolíkom Narodenia Panny Márie, ktorý prečkal stáročia, len našu doba ho sklátila......

text, foto © Peter Krivda Soliwarski