Potulky CXCVIII - Sázavský kláštor

 V kláštornej záhrade sme počúvali legendu o pustovníkovi, sv. Prokopovi, ktorý na tomto mieste ponúkol vodu smädnému kniežaťu Oldřichovi a tá sa premenila na víno. Podľa legendy knieža z vďaky pomohol Prokopovi na tomto mieste

 Keď vstupujem do ticha svojich vnútorných ciest, pozatváram okná a dvere intimity môjho imanentného kláštora, aby ma nič nerušilo pri prechádzkach jeho chodbami. Bosými chodidlami hladím dlažbu krížovej chodby a hľadám odtlačok z minula, kedy som začal prinášať do týchto duchovných priestorov prvé otlačky vonkajšieho chaosu, aby som sa ich tu striasol a očistil sa. V koľkých rajských záhradách som už sedel, v Edene, v koľkých som sedel na brehoch Píšónu, Gíchónu, aby ich vody zmyli so mňa nánosy neprávd, klamstiev, ktoré sa lepia ako smola valiaca z rozďaveného vrela vševedov.

Opäť prechádzam dlaňami po chladivých kameňoch arkád chodby pokory, ticha a bojím sa vonkajšieho rinčania nenávisti, zloby, ukrutností a lží, lží...Azyl týchto mojich vnútorných únikov za iluzívnym hľadaním stromu poznania sa prelína s hľadaním dobra a krásna a historična v reálnom, hmatateľnom, pravdivom, lebo už sa nedá zmeniť, krásnom, lebo to už overili stáročia, skýsajúcim poučenie, aj keď sa poučiť nedáme.

A tak sme vyšli do úžasnej krajiny povodia rieky Sázavy, meandrami „Zlaté řeky“ vodákov a trampov, snov a voňavých večerov táborových ohňov, tklivých melódii s gitarami a kradmými dotykmi začínajúcich sa lások, popod hradnou skalou Českého Šternberka a ešte ďalej, okolo zámku Rataje nad Sázavou a Ledečka s kávou, až do Sázavy s úžasným Sázavským kláštorom. Starobylým, tajomným, romanticko-nádherným, s históriou tak širokou a tak vzrušujúcou, že som si na chvíľu predstavil tu nádheru sedieť tak, ako sme sedeli, na základoch pôvodnej rotundy Svätého Kríža z konca 11. storočia v kláštornej záhrade, sedieť na tých kamenných základoch, na slnku presvitajúcom cez korunu kvitnúcej lipy a počúvať históriu kláštora rozprávanú vedľa nás sediacim pánom Janom Werichom. Podmanivým hlasom tak, ako sme niekedy počúvali Jeho „Pohádky“.

Ja viem, nesedel vedľa nás. Jan Werich. Ale jeho hlas som počul, keď nám hovoril legendu o pustovníkovi, sv. Prokopovi, ktorý na tomto mieste ponúkol vodu smädnému kniežaťu Oldřichovi a tá sa premenila na víno. Podľa legendy knieža z vďaky pomohol Prokopovi na tomto mieste postaviť kláštor v ktorom sa stal prvým opátom. Najstaršie zmienky o kláštore sú z roku 1032. Okolo Prokopa sa vtedy vytvorila skupina jeho nasledovníkov, ktorú knieža Oldřich povýšil na komunitu benediktínskeho kláštora. Ten sa stal strediskom slovanskej vzdelanosti v snahe rozvíjať a uchovávať cyrilo-metodskú tradíciu. O zápase slovanskej a nemeckej kultúry, ako aj o stredisku staroslavianskej liturgie hovorí aj latinská legenda o svätom Prokopovi.

To sa zrejme stalo zámienkou pre vyhnanie mníchov z kláštora v roku 1096 a zničeniu ich kníh a všetkých spisov. Kláštor bol natrvalo prevedený do majetku benediktínom z Břevnova. Začiatkom 14. storočia, za opáta Matyáša, bol rozostavaný nový, gotický kostol a kláštor. Stavbu prerušili husitské vojny, počas ktorých boli mnísi z kláštora vyhnaní a celý majetok prešiel do vlastníctva šľachty. V priebehu 17. a 18. storočia bolo presbytérium kostola prestavané na nový barokový kostol s kláštornými budovami. V roku 1785 bol kláštor zrušený a budovy boli stavebne upravené na zámok s neskoršou novorenesančnou prestavbou.

 Dnešné usporiadanie kostola a priliehajúceho kláštora v južnej časti vychádza z dispozície stavieb slovanských mníchov v 11. storočí. A v jadre z gotickej prestavby v 14. storočí. Poznateľné sú len v podobe západnej veže a južnej lode nedokončeného chrámu. Mali sme nesmierne šťastie, že tichom, tajomnosťou i veľkoleposťou Sázavského kláštora sme sa mohli prechádzať sami. Mohli sme naplno vnímať mystický pôvab tajomností miesta, mohli sme nerušene nasávať vzrušujúce vône minula, aspoň na chvíľu si sadnúť na chladivý kameň ostenia gotických okien kapitulnej siene a s pokorou prežívať podmanivé mystérium mariánskeho cyklu fresiek z počiatku 14. storočia.

Vonku nás potom čakal náš Áres, lenivo sa naťahujúci pod lavicou. Pomaly, bez slov, sme schádzali bránou kameňmi dlažby k mestečku a akosi už tu sme sa ticho lúčili s naším štvornohým priateľom.................

text, foto © Peter Krivda Soliwarski