...nahliadali do okienok i do dverí a nasávali podmaňujúce vône. Dreva, tráv, obrovských lopúchov pri potoku, vody s odrazmi slnka medzi skalami, lúk a vysokánskych stromov. Kysuckého Panteónu...
...prechádzal som stranami histórie Vojtecha Zamarovského, keď som si v našej knižnici chcel pozrieť pôvodne úplne niečo iné. Ale musel som otvoriť Grécky zázrak, ktorý sa mi akosi sám nanútil a opäť fascinovaný úžasnou schopnosťou Zamarovského pútavo opisovať dej, ktorý je v mnohých prípadoch u iných autorov zmesou nezáživných faktov z oblasti archeológie a dejín umenia, vnoril som sa do dejinných súvislostí, ktoré vytvárali našu dnešnú civilizáciu, nech už ju vidíme akokoľvek.
Zamarovský mal fascinujúcu schopnosť vytvárať u vnímavého čitateľa fantazijné obrazy, do ktorých nás vťahuje a my prekročíme tu pomyselnú bránu a odrazu sa ocitáme pred Apolónovým chrámom v Korinte, či Delfách, pred Olympeionom v Aténach, Palaistre v Olympii. Dotýkame sa dlaňami chladivých kameňov „panteónov“ našej histórie i kultúry. Čo všetko sa spája s tým termínom. Na jednej strane jedinečný antický chrám všetkých bohov v Ríme, ako „panta plére theón“ i východisko pre filozofiu panteizmu, ale hlavne niečo, čo v nás vyvoláva esenciu predstáv o iných „chrámoch“ vytvorených vo viere.
Vo viere v dobro, lásku a mier, vo viere v človeka a jeho ľudský um. Vo viere v človeka mýliaceho sa, omylného, ale neustále sa učiaceho poznávať nuansy ľudského dobra a pravdy. Vo viere v človeka neustále sa meniaceho tak, ako sa mení celý vesmír podľa Herakleita z Efezu, „panta rei“ všetko sa mení, svet je v neustálom pohybe.
Prechádzali sme sa medzi drevenicami Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke, medzi domčekmi, domami, ktoré neniesli názvy Akropolisu, ani Artemidinho chrámu v Efeze, ani Apolónovho chrámu v Korinte, ale dom z Oščadnice, či Zborova, vodný mlyn z Kubiny, dom od Rybov a Poništov. Posedeli sme si pred krčmou z Korne i pred kaplnkou Panny Márie zo Zborova. Prechádzali sme sa v prostredí úžasnej a jedinečnej prírody, riek Vychylovky a Bystrice, Javorníkov a Kysuckých Beskýd. Nahliadali do okienok i do dverí a nasávali podmaňujúce vône. Dreva, tráv, obrovských lopúchov pri potoku, vody s odrazmi slnka medzi skalami, lúk a vysokánskych stromov. Kysuckého Panteónu.
Lebo tak, ako v Zamarovského starom Grécku, aj tu prechádzali „dejiny ako svedkovia času, svetlo pravdy, živá pamäť, učiteľka života a posol minulosti /Marcus Tullius Cicero/. A tak ako za Cicera v starom Ríme, tak aj tu „dejiny ako učitelia života“ dosť pokrivkávali. Keď ľudia utekali do Ameriky za prácou, niesli so sebou vo vrecku tieto vône, ako pamäť. Lebo ona vracia život tým, ktorí už neexistujú.Aj Miro Cipár a Ondro Zimka, skvelí výtvarníci pochádzajúci z Kysúc nosili tieto vône neustále pri sebe. A veľmi radi o nich hovorili i hovoria. Keď ináč nie, tak aspoň prostredníctvom ich obrazov.
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
