Potulky CXCV - Trogir I. /HR/

...sú ľudia, ktorí vedia svojím umením otvárať ako kľúčom zámky nepoznania. Celé veky ľudstvu otvárali priestory neznáma. Odhŕňali záclonu nevedomostí, celé veky boli niekde vpredu, aby otvorili dvere a okná sviežim vetrom. Teraz chodíme v ich stopách a ohmatávaním poznaní tých stôp prichádzame ku krásnu úžasných právd. Úchvatných poznaní o tom, že len vyvoleným bolo vždy v histórii dané tvoriť svet. Len vyvoleným bolo vždy dané ukázať smer cesty, aby ostatní na tej ceste vŕšili kamenie, len vyvoleným bolo dané tvoriť diela umenia vďaka ktorým je nám cťou byť príslušníkmi ľudského rodu.

...Trogir história, Trogir kameň, Trogir more, Trogir láska, Trogir romantika, Trogir sen...

Môžeme do toho mesta krásy, úžasnej kultúry a príťažlivých dejín vstúpiť cez ktorúkoľvek z mestských brán, vojdeme do uličiek, ulíc, námestí, dvorov, ktoré sú otvorenou knihou dejín umenia. Od dôb, keď mesto založili v 3. storočí Gréci a dali mu meno Tragurion, sa jeho sláva začala rozvíjať stavbou lodí. Neskôr, počas rímskej nadvlády sa stal významným prístavom. V 8. storočí prichádzajú k pobrežiu Jadranského mora do Dalmácie, najprv cez Slavóniu, starí Chorváti a postupne splývajú s domácimi „latinmi“ a využívajú ich stavebné kamenné prvky, stĺpy na stavbu svojich chrámov.

V 13.storočí dochádza medzi Chorvátskym kráľovstvom a Uhorskou monarchiou za vlády Petara Svačića z rodu Kačićov a Kolomala z rodu Arpádovcov k nie úplne vysvetlenej zmluve „pacta conventa“, ktorú si každá strana vysvetľuje ináč /ako ináč už v tomto regióne ?/ a podľa ktorej Chorvátsko de jure nikdy nestratilo nezávislosť. No v 15. storočí bolo už všetko zmenené, keď  Dalmáciu ovládli Benátčania až do 18. storočia. Vtedy opäť vstupuje do vládnej hry Uhorsko. Pred 1. svetovou vojnou na chvíľu Chorvátske územia ovládli Francúzi, ale po jej ukončení v roku 1918 sa Chorvátsko stáva od roku 1929 súčasťou kráľovstva Juhoslávie, neskôr jednou z republík štátu Juhoslávia.

Pred mnohými rokmi, keď sme prvý raz prechádzali do Trogiru od trhu cez most k severnej bráne, Kopnena vrata, na ktorú dohliada z vrchu socha sv. Ivana Trogirského, patróna mesta, boli sme očarení atmosférou, architektúrou uličiek, pompéznych kaštieľov, starobylých kostolov, čarovných námestíčok i pompéznych mramorových námestí. Teraz, už neviem po koľký raz, keď prechádzame vstupnou bránou bývalého opevnenia mesta, to vzrušujúce chvenie očakávania je neustále v nás. Turisti snáď z celého sveta sa miešajú, predierajú, zdvíhajú hlavy, fotia, fotia, fotia. Keď ich vidím, uvažujem koľko krát som už tieto miesta fotil a stále s rovnakým očakávaním jedinečnosti. V mnohých prípadoch vyčkávam na chvíľku, keď sa predo mnou uvoľní priestor a ..., potom, doma zistím, že až tak voľný ten priestor nebol.

Ale na druhej strane to fotenie prechádzajúcich, posúvajúcich sa, pretláčajúcich sa v konečnom dôsledku vytvára neraz báječné, neočakávané kompozície s ľuďmi v rôznych, až teatrálnych pozíciách. Pri zmrzlinárni, voňajúcom bufete, neodolateľnej pekárni, reštauráciách a áno, skvelých kaviarňach so skvelou voňajúcou kávou. Káve sa nedá odolať. Na „Trgu“ Jána Pavla II, pod impozantnou vežou katedrály sv. Vavrinca /sv. Lovre/ z ktorej sú úchvatné výhľady na celý Trogir, ostrov Čiovo spojený mostom a ďalej Kaštele, až Split a do ktorej vstupom cez grandiózny portál majstra sochárskeho Radovana s výjavmi z Kristovho života, vchádzame do kolosálnych priestorov tajomstiev mystéria, ticha meditácie mimozmyslového vnímania v ktorom prekročíme hranicu jestvujúceho času a vieme aspoň na chvíľu komunikovať s úžasnom, ktoré tu v 15. storočí vytvoril sochár Nikola Firentinac.

„Aká bola káva ?“ opýtal sa pri platení čašník, neočakávajúc ani inú odpoveď ako výborná. Na chvíľu sme postáli, nedá sa len tak prejsť, okolo Mestskej hodinovej veže, ktorá bola v minulosti súčasťou románskeho kostola, dnes múzeom. Trochu sa šmýkame po vyleštenej kamennej dlažbe a spomínam ako pred rokmi, keď sme vošli do Trogiru, bolo vtedy po daždi a všade ešte boli slnkom prehriaté mláky rozpálenou dlažbou. Vyzuli sme sa a chodili sme po tých miliónmi podošiev vyleštených kamenných plochách, hladili sme ich, čvachtali sme sa v dažďovej vode, história mesta do nás prestupovala každým dotykom a tešili sme sa z dúhy, ktorá vystúpila nad strechy Trogiru. Vošli sme do graciózneho „Kneževa dvora“ Kniežacieho paláca do ktorého bol v minulosti povolený vstup len šľachte a ktorého vnútorné nádvorie je ukážkou bývalej honosnej okázalosti, luxusu a prepychu pretransponovaného do architektonicko-sochárskych diel. Sedeli sme na schodoch a po malých dúškoch sme usrkávali z tej nádhery. Múry paláca nedovoľovali prieniku vonkajšieho ruchu a aj tí, ktorí vstupovali do nádvoria, pocítili rešpekt pred impozantnosťou umenia a len v tichosti nechávali do seba vstupovať ten lepší svet ľudského ja. Svet, ktorého tvorcovia zanechávajú za sebou tie najušľachtilejšie stopy ľudského umu. Po východe z tohto priestoru musíme nechať na chvíľu pookriať náš vnem a tak sme sa akoby bezcieľne túlali po čarovných uličkách, vošli do nejakého butiku, postávali pri akýchsi výkladoch, ale akosi sme si ani neuvedomili, ako sme sa dostali späť ku katedrále sv. Vavrinca. Sedeli sme na kamennej lavici a oproti nám, ako veľké obrazové divadlo predstavoval svoju krásu kniežací palác Ćipiko, ktorého história siaha do stredoveku 13. storočia a snáď najúchvatnejší otlačok na ňom zanechal v 15. storočí jeho dedičný majiteľ historiograf a humanista Koriolan Ćipiko.

text, foto © Peter Krivda Soliwarski