Je to len niekoľko týždňov čo oslávil deväťdesiat rokov putovania po tomto svete Olbram Zoubek, pán sochár, pán výtvarník, pán človek. Človek z rodu výnimočných.
...na niektoré výstavy výtvarného umenia ideme jednoducho preto, že sú. Na niektoré sa tešíme, na niektoré kvôli stretnutiam s priateľmi, na iné lebo aj slabosti výtvarnej scény treba poznať a to sa akosi úplne nedá, lebo by sme sa ubehali po výstavných sieňach a stále by sme ich všetky neobsiahli. Ale sú dobroty, ktoré sa nedajú obísť, sú mlsotiny vychutnávané pomaly, po kúskoch s akousi posvätnou úctou. Je to len niekoľko týždňov čo oslávil deväťdesiat rokov putovania po tomto svete Olbram Zoubek, pán sochár, pán výtvarník, pán človek. Človek z rodu výnimočných. Keď vyjadroval svoj vzťah k antike a k Giacomettimu nezabudol predniesť tak akosi werichovsky krásne a múdre posolstvo o ušľachtilosti poslania umenia a nekonečnom hľadaní ideálu ľudskosti.
Keď sme sa vybrali na jednu z Potuliek a volili sme trasu na Morave do mestečka Lipník nad Bečvou, ktoré nám potom postupne odhaľovalo svoje krásy a hodnoty, vedeli sme , že v tunajšej Galérii Konírna vystavuje pán Zoubek a tak sme sa cez mestečko ponáhľali k zámku, ktorého súčasťou je aj galéria. Trochu ako deti keď sa na Vianoce hrnú k stromčeku pod ktorým sú darčeky. Ťažko asi už dnes odhadneme aký vzťah mal Hynek Bruntálsky z Vrbna k umeniu, keď v roku 1596 dostaval zámok v Lipníku, ale nesporne účel na ktorý sú využívané bývalé koniarne by sa mu páčil. Už pred vstupom do výstavných priestorov na trávnatých plochách nás pozdravili figúry v nadživotnej veľkosti pri inštalácií ktorých, ako aj celej výstavy, sa Olbram Zoubek už deväťdesiatročný zúčastnil osobne. Krásnou, presvetlenou výstavnou sieňou pred nami defilovali štíhle, natiahnuté, rukaté a nohaté postavy. Vo výkroku a v stoje, v predklone, záklone a úklone a rukami roztiahnutými i pripaženými, vítajúcimi i odmietavými, asketickí chodci sa pred nami preplietali ako v najväčšej dennej špičke v centre mesta ovšem s úžasnou gráciou Zoubkovým plastikám vlastnou. Chvíľu som stál v tomuto úchvatnom ruchu cementového panoptika a odrazu som miesto príslovečného hluku pri takomto zhone pocítil podmanivú pohodu a noblesu a rozprávkovokrásnu ušľachtilosť oprostenú od zbytočných nánosov a akési tiché poetično, ktoré som pocítil raz na stretnutí s obrazmi Jana Zrzavého.
Bola sobota a vonku sa schyľovalo k dažďu a nám bolo zoubkokráne. Chvíľu sme držali príjemnú dišputu s veľmi ochotnou a ústretovou dámou z galérie, ktorá nás ešte nasmerovala na poschodie do expozície barda umeleckého kováčstva Alfreda Habermanna, alebo „sochaře v železe, mistra černého řemesla, papeže uměleckých kovářů a zakladatele helfštýnského Hefaistonu“. A potom, keď sme sa už rozlúčili a vyšli do zámockého parku naplneného nádhernom, keď sme sa prechádzali po chodníkoch medzi kvetinou záplavou farieb a mohutnosťou stromov, ešte dlho v nás doznievalo to zoubkokrásnenie, ktorého kúsok vône sme si odložili do štelajzní spomienok.
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
