Od 13.3.2018 do 7.4.2018 je v Galéri F7 v Bratislave otvorená výstava fotografa Antona Sládeka – Bratislava 2017
Keď hladíme lásku, ktorú poznáme veľmi dlho, poznáme na nej každé miestečko. Nie preto, že je to stará láska, ale je to láska, ktorá je v nás. Zamilovali sme sa do nej, vyrastali sme s ňou a ona s nami. Milujeme ju takú aká je. Každý kúsok jej tela práve preto, že je jej. Nosíme ju v sebe, Tono Sládek ju nosí v sebe. Našu, jeho Bratislavu.
Keď pohládzam jeho fotografie, akosi stále viac o ňom začínam uvažovať ako o básnikovi. Básnikovi fotografie. O básnikovi z rodu Sudkovcov a všetkých, ktorí svojej láske ostávajú verní celý život. Myslím si, že fotograf Tono Sládek už nechodí hľadať miesta pre svoje zábery, lebo stačí strčiť ruku do štelajzní spomienok a ony sa samé vynárajú. Poznačený pečaťou sudkoviny, znakom neúnavného milenca, ktorý na jednom mieste nachádza stále ďalšie úžasné svety. Na miestach, ktoré ostatní nevšímavo obchádzame v ich všednosti a zdanlivej banálnosti on nachádza znaky toho všeobímajúceho výtvarna, tej nádhernosti neopakovateľna a prináša ešte niečo. Odrazu pred nami otvára okná spomienok, odrazu objavujeme očami Tona Sládka fantastické nuansy o ktorých sme vedeli, ktoré sme si tiež ohmatávali a ovoniavali, ale on nám ich pomáha opäť po detailoch rozpoznávať. Niečo, miesta, scenérie, jednotlivosti, ktoré už možno odchádzali kamsi do šedi zabudnutia, vo fotografiách Tona Sládka pred nami defilujú v akejsi novozrodenej paráde. Premietajú sa pred nami novooprášené spomienky. Ako keď sme v detstve chodili občas blicovať zo školy do kina Čas a tam premietali nemé grotesky s Laurelom a Hardym, Busterom Keatonom alias Frigom a ďalšími. Tiež boli plné nostalgie. A neboli smiešne, skôr smutné.
Tono Sládek ma úžasný dar vizuálnych rozpráv, jednoduchých slov s neobyčajným rozmerom, dar niekoľkých slov s obsahom celého románu. Má dar, ktorým dokáže o ničotnej stene na Šafku, alebo oknách na Americkom námestí porozprávať celé histórie našich mladostí. Hladí opryskaný lak zabudnutých dverí, lebo vie, že ich krásnosť je práve vo tých vráskach. Schody a schodiská kdesi na Palisádach ani zďaleka nepripomínajú svojou exkluzívnosťou vychýrené architektonické konštrukcie, napriek tomu v nich Tono Sládek nachádza poetiku ospalého provinčného pokoja, tak ako priestory pri Starom moste ani zďaleka nepriťahujú akýmsi pôvabom miesta. No na Sládkových fotografiách objavujeme svet naplnený smútkom lúčení i šťastím zvítania sa, tieňov a svetelných prienikov, ktoré zo všedných, možno zaprášených miest vytvárajú výtvarné kompozície. Haly, schodiská, domy, skladiská, ulice a vyškierajúce sa kamenné maskaróny na stenách budov, ploty a zábradlia, kúzlo melanchólie zmiešané s ešte stále všadeprítomnou vôňou spomienok našej mladosti, ktorá už kdesi oddychuje na slojoch zabudnutí spomienok.
Ponurá ošumelosť opustených námestí s vymlátenou dlažbou, opadávajúcou omietkou okolitých budov, visiacimi zdrapmi papiera reklamných plôch je vo svojej neopakovateľnosti čierno-bielého hľadania svetla tak trochu záhadnotajomná, bizarná, podivuhodná, akoby mala snahu vyrieknuť vetu Josefa Sudka „Půvab všeho je v záhadnosti“. A ešte v nesmiernej schopnosti rozprávača cez objektív, by som dodal. Tono Sládek vo svojom bezodnom nadaní rozprávať čierno-biele fascinujúce príbehy o bratislavskom baroku a rokoku, klasicizme a secesii budov ktoré hladíme pri prechádzkach, architektúry, ktorá ho obklopovala od malička a v ktorej započal rozprávačské hľadanie fotoaparátom niekde pod Hradom a v uličkách Palisád , v chodbách a na schodištiach domov, ktoré sú Bratislavou, v strechách a šere tajomnosti neznáma a uličiek rozširujúcich stále viac pole poznania. Tam všade sa zvedavosť lásky stále s väčšou intenzitou dostávala na plochu fotopapiera. Spiritualita a magičnosť uličiek mesta, detaily ako znamenia i celky ako veľké objatia. Báseň to nie je len popísaný papier. Ak má byť dobrá, tak je to srdce rozobraté na kúsky. A Tono Sládek ho kúsok po kúsku vkladá do svojej fotopamäte a vytvára čiernobielu mozaiku lásky.
...text je k úvodu pripravovanej knižky Antona Sládeka a upravený k úvodu vernisáže...
text, foto © Peter Krivda Soliwarski, Anton Sládek
