V týchto dňoch si svet pripomína 200. výročie narodenia sociológa a filozofa Karla Marxa. Často zaznieva kritika, že práve Marx stál istým spôsobom na počiatku dramatických zmien, ktoré sa odohrali v 20. storočí.
A teda, že vraj Marxa vôbec nemožno oslavovať. Moja poznámka bude však iného druhu a poukáže na niečo iné.
Áno, Marx bol na počiatku toho, čo sa nakoniec dialo aj u nás. Jeho nasledovníkmi sa stali Lenin, Stalin a všetky možné komunistické strany na Východe aj Západe. Marx hovoril o "diktatúre proletariátu", ktorú si potom Lenin vysvetlil vlastne ako diktatúru jednej strany profesionálnych revolucionárov a Stalin zas ako diktatúru jedného muža. Bol by Marx zhrozený z toho, čo začal, kam sa jeho ideológia posunula? Zrejme áno. Ale samotný revolučný smer mala už filozofia Marxa.
Komunistický manifest od Marxa a F. Engelsa pochádza z roku 1848. Tento dokument ponúkol veľmi radikálnu zmenu spoločnosti a vlastne staval triedu pracujúcich proti triede kapitalistov. Čo nepochybne do budúcnosti predznamenalo veľa napätia a zla. Robotnícky problém bol zásadným problémom po veľkú časť 19. storočia. A Marxa a Engels svoje riešenie ponúkli v roku 1848. V tom čase napríklad ešte Uhorsko vôbec priemyselné nebolo, všetko bolo v začiatkoch. O to viac znepokojujúce je napísať, kedy prišla s vlastným hodnotením a riešením robotníckej otázky katolícka cirkev ako strážkyňa prirodzeného práva a poriadku v spoločnosti. Nuž, bolo to až v roku 1891!
Až v tomto roku, na samotnom konci 19. storočia prichádza odpoveď pápeža Leva XIII. s titulom Rerum novarum. Na rozdiel od ľavicových revolucionárov, hlava katolíckej cirkvi hovorila o spolupráci tried a zastala sa súkromného vlastníctva, pričom odmietla krajnosti tak socializmu, ako aj laissez-faire kapitalizmu.
Pochopiteľne, nebola to prvá aktivita katolíckej cirkvi v robotníckej otázke v 19. storočí. Aj sv. Ján Bosco sa v Taliansku snažil zmierňovať biedu mladých chlapcov, súvisiacu s vtedajším poňatím kapitalizmu. Ale systematickú odpoveď na to priniesol pápež, povedzme si pravdu, dosť neskoro.
Opäť sa vrátim k Uhorsku, kam patrilo aj Slovensko. V našom prípade neprišlo pápežovo riešenie neskoro. Sociálnodemokratická strana Uhorska vznikla iba v roku 1890 a v tom čase sa formovala v rámci nej aj slovenská sociálna demokracia. V slovenskej katolíckej tlači už sa neobjavovala len kritika liberalizmu, ale čoraz viac aj kritika socialistickej ideológie. Išlo napríklad o Katolícke noviny.
Avšak západná Európa mala už s priemyselnou spoločnosťou bohaté skúsenosti. Za ten čas, čo sa katolícka cirkev neodhodlala k jednoznačnému postoju k robotníckej otázke, získali si socialisti značné pozície. Je naozaj na zamyslenie, ako by vyzerali dejiny 20. storočia, pokiaľ by cirkev prišla so svojím stanoviskom omnoho skôr. Nie zhruba o 50 rokov po Marxovi a Engelsovi.
Nebolo to zrejme prvýkrát, kedy katolícka cirkev "zaspala dobu". V 15. storočí kostnický koncil nepriniesol zásadné zmeny, a tak sa nepodarilo predísť rozštiepeniu cirkvi a vzniku protestantizmu. Podstatné reformy priniesol až tridentský koncil v nasledujúcom storočí, kedy však už reformácia bola v plnom prúde.
Tieto riadky píšem ako katolík a myslím, že by bolo potrebné všetkým členom mojej cirkvi odkázať, aby mali ruku na tepe doby a aby prichádzali s dôležitými riešeniami čo najskôr, nie až potom, ako bude neskoro. Skúsenosť s komunizmom je podľa mňa dostatočnou výstrahou.
