Dejiny rozprávania a dejiny tvrdých faktov

Neviem, či tento môj článok prinesie niečo prevratne nové. Ak ma niekto upozorní na autora, ktorý tvrdí niečo podobné ako ja, veľmi sa poteším.

Uvedomil som si, že dejiny ľudstva sa dajú istým spôsobom rozdeliť na dve etapy, časti. Nazval by som ich: dejiny rozprávania a dejiny tvrdých faktov.

V dejinách rozprávania sa zdôrazňujú vysoké, ušľachtilé, náboženské, duchovné motívy. Dejiny tvrdých faktov prechádzajú k tomu, že ľudia sa už otvorene hlásia skôr k ekonomickým motívom. Iste - ekonomické motívy boli v dejinách silné vždy, ale častokrát za nimi stála nejaká "vyššia" hodnota ako zámienka (napríklad Boh). Ale až od novoveku začína trend, že samotné presadzovanie ekonomických hodnôt je považované za akúsi cnosť. Dominanciu dejín rozprávania možno datovať približne do konca stredoveku, či najneskôr po osvietenstvo. Ale isteže, tie dejiny pokračujú, len ich už prerástli vplyvom tie druhé - dejiny tvrdých faktov.

Plodmi obdobia dejín tvrdých faktov sú ideológie a systémy kapitalizmu, liberalizmu a socializmu. Tieto tri "-izmy" sú priam posadnuté ekonomickými ukazovateľmi. Oproti nim sa vymedzuje konzervativizmus, ktorý sa snaží zachovať étos dejín rozprávania. Konzervativizmus ukazuje nielen na náboženstvo, ale na všetky súvislosti života odvodeného od náboženských pravidiel, vrátane poriadku spoločnosti, ktorý stmeľuje morálka.

Naopak, liberalizmu ide len o právo jednotlivca a socializmus je schopný obetovať poriadok v zápale boja za práva chudobných.

V novšej dobe vidíme, že morálka sa považuje skôr za spoločenskú konvenciu, než za niečo posvätné (tak to vnímali dejiny, ktoré ja nazývam dejinami rozprávania). Naša spoločnosť (spoločnosť tvrdých faktov) sa čím menej odvoláva na "vyššie" hodnoty - a čím viac vyzdvihuje fakty, čísla, grafy (napríklad štatistiky HDP). Už teraz asi chápem, čo mal na mysli Edmund Burke výrokom, že nastáva vek sofistov, počtárov a ekonómov.

Konzervativizmus v novej dobe (19. a 20. storočie) nie je jednoduchým obratom do minulosti, ale hlása staré hodnoty a myšlienky novým spôsobom - ide o syntézu starého a nového. (V umení sa prejavuje ako romantizmus.) V stredoveku nebol dominantným národný princíp, tento princíp sa dostal do popredia až v 19. storočí (ale fenomén národa, ako ukazuje aj Ernest Gellner, je spojený hlavne s nástupom industrializácie). V moderných dejinách sa často "staré" hodnoty spájajú s nacionalizmom a totalitarizmom. Takéto systémy a ideológie sa dnes často označujú pejoratívnym pojmom fašizmus alebo aj neutrálnejším slovom korporativizmus.

Medzi "staré" hodnoty patrí "rodina", "česť", "viera"... (pojmu "národ" sa tiež začína dávať archaický náter dejín rozprávania).

A chcelo by to ešte možno jednu pointu. Spor, ktorý poznáme z moderných dejín ako spor tzv. pravice a tzv. ľavice, je v skutočnosti falošným sporom. Oba smery v modernom poňatí reprezentujú najmä ekonomické záujmy (viď moju poznámku o liberalizme a socializme). V protiklade voči tomu sú ľudia, ktorí sa obracajú k hore citovaným hodnotám - a tí zvyknú byť nazývaní konzervatívcami.

P. S.: Niekedy si nie som istý, či som svoje myšlienky podal zrozumiteľne, ale aktuálne som sa snažil. Ak aj so mnou v niečom z napísaného nesúhlasíte, napíšte mi, prosím do diskusie. Pochopiteľne, je mi tiež jasné, že niektoré myšlienky z tohto blogu by stálo za to rozobrať hlbšie. Možno sa do toho ešte pustím inokedy.