Chcel by som momentálne venovať aspoň jeden veľmi stručný a povrchný článok téme, ktorú považujem v kontexte súčasného diania na Slovensku za dôležitú, a to je - aktivizmus médií.
Krátko teda k mediálnej situácii na Slovensku, lebo nie každý čitateľ o nej musí mať prehľad. Dnes nemáme na Slovensku médiá v pravom slova zmysle stranícke - aspoň pokiaľ by sme to chceli priradiť vyslovene, že "médium - strana". Takto to nefunguje, i keď je aj pár, nie veľmi podstatných výnimiek (ako trebárs regionálne inzertné noviny, ktoré kontroluje poslanec a líder hnutia OĽaNO I. Matovič).
Skôr tu máme priraďovanie médií k jednotlivým názorovým prúdom, ale v neposlednom rade aj k ekonomickým subjektom. Takýmito subjektmi, kontrolujúcimi tok informácií na Slovensku, sú trebárs Penta, J&T, Ringier Axel Springer, či Eset - ale napríklad aj Babišov koncern Agrofert. Tie hlavné "mienkotvorné" médiá na Slovensku kontrolujú hlavne oni.
Potom je na Slovensku skupina médií zvaných aj "alternatívne", prípadne sú známe pod hanlivým označením "konšpiračné". Na jednej strane sa tu čiastočne presadzuje koncept nezávislosti od reklamy a ekonomických subjektov, teda akási úplná závislosť na svojom publiku, na druhej strane sú tu trebárs médiá opierajúce sa o slabšie, skôr slovenské ekonomické subjekty.
No a pochopiteľne - všetko sa to láme nielen na ideológii, či ekonomickom pozadí, ale aj na vzťahu voči tzv. prozápadným mimovládkam. Teda k tým, ktoré viac-menej, alebo aj úplne otvorene hlásajú, že treba čo najväčšmi podporovať EÚ, NATO, resp. hegemóniu USA vo svete. Tzv. mainstreamové médiá sú s týmito mimovládkami v zásade zadobre (i keď môžu byť niekedy čiastočne kritické voči ich náhľadom), na druhej strane sú alternatívne médiá, ktoré sa proti týmto združeniam vyhraňujú. To prakticky bez výnimky.
Ale teraz by som rád pojednal trebárs aj o konkrétnych veciach. Osobne si myslím, že prvoradým účelom médií by malo byť odovzdávanie informácií, ich sprostredkovanie medzi jednotlivými aktérmi a verejnosťou. Na Slovensku však vidíme, že tu sú médiá, ktoré sa vyznačujú vysokou mierou aktivizmu. Jednoducho, kde už naozaj sa nedá hovoriť len o tom, že dotyčné médiá "informujú".
Zďaleka sa to nedá hovoriť trebárs o skupine súkromných médií, ktoré sa pred niekoľkými mesiacmi pustili do ostrej kritiky verejnoprávneho telerozhlasu RTVS. Nech sa na to pozerám akokoľvek, dôvod vyvolania hystérie z ich strany bol absolútne malicherný - a síce nepredĺženie zmluvy v RTVS štyrom externým redaktorom, akýsi otvorený list časti nespokojných redaktorov a zmena konceptu, pokiaľ išlo o investigatívnu reláciu Reportéri.
Čítal som raz na diskusii iDNES.cz, že niektorému čitateľovi nebolo jasné, aká to vlastne je tá RTVS, či "proficovská" alebo "protificovská". No a odpovedám jednoznačne - protificovská. Dôvody treba hľadať v časoch ministrovania Mareka Maďariča, ktorý bol síce zástupcom Smeru, no umožnil zvolenie Václava Miku za riaditeľa, ktorý bol predtým známy riadením komerčných mediálnych projektov. Podľa toho potom vyzeralo aj jeho vedenie RTVS, i keď pochopiteľne, úplne komerčnú záležitosť z toho nemohol spraviť - ale práve vtedy sa televízia a rozhlas výrazne priblížili k fungovaniu súkromných, a povedzme si pravdu, že značne prozápadných, médií.
S nástupom Jaroslava Rezníka (opäť za vlády Smeru a ministra kultúry Maďariča) na post generálneho riaditeľa sa vyrojili špekulácie o tom, ako začne byť RTVS "provládna", ktoré súviseli aj s akýmsi "mečiarovským" imidžom, ktorý Rezníkovi vytvárali súkromné, prozápadné médiá. (Realita: RTVS dodnes provládna, z akéhokoľvek hľadiska, nie je.) Pričom Rezník bol vo významných mediálnych funkciách zďaleka nielen za Mečiara, ale aj za prozápadných a pravicových vlád.
No ale každopádne, časť redaktorov RTVS sa nástupom Rezníka cítila ohrozená a spísali teda svoj otvorený list o nespokojnosti s pomermi. Situáciu pomohli vyostriť práve súkromné médiá, ktoré spísali až absurdné vyhlásenie o tom, že vraj v RTVS prebieha "normalizácia". Takže na základe nespokojnosti časti redaktorov RTVS a prepustenia 4 externých redaktorov (a ešte nejakých zmien ohľadne relácie Reportéri) začala sa zúrivá kampaň súkromných médií proti RTVS a hlavne jej riaditeľovi Rezníkovi. A presne aj menujme, ktoré médiá mali na tomto svoj veľký podiel. Pod emocionálnym vyhlásením o "normalizácii" boli mená redaktorov Denníka N, Týždňa, SME a Aktuality.sk (okrem iných).
Ďalšie dianie nebudem rozpisovať podrobne, ale veruže sa prehnaný aktivizmus médií v plnej nahote ukázal aj po vypuknutí kauzy Kuciak a ešte neskôr v súvislosti s údajnými zisteniami v kauze vietnamského podnikateľa, ktorý mal byť unesený predstaviteľmi Vietnamu z Nemecka, a podľa niektorých médií teda aj za výraznej asistencie slovenských orgánov - kým vláda hovorila len o možnom zneužití slovenskej "pohostinnosti".
No a výsledok oného mediálneho aktivizmu? Padla vláda, z popredných pozícií museli ustúpiť také výrazné osobnosti slovenskej politiky posledných 10 rokov ako Robert Fico a Robert Kaliňák. Na mále mala aj vládna koalícia.
Nech si z toho každý urobí záver, aký uzná za vhodný. Ale môj záver je, že daná skupina médií, ktoré sa tak aktivizovali proti Rezníkovi v RTVS, proti vláde Roberta Fica, rozdúchavali emócie v kauze Kuciaka atď. nemožno nijakým spôsobom, ani s použitím veľkej dávky fantázie, označiť za nezávislé. Dúfam, že si to uvedomia českí občania, ale v neposlednom rade by bolo dobré, keby si to trebárs vo väčšej miere uvedomili aj pracovníci českých médií. Lebo pokiaľ trebárs na stránkach iDNES.cz častokrát čítam odvolávanie sa na Denník N ako na akýsi autoritatívny zdroj, ono to ozaj má zásadné trhliny.
Platí "dôveruj, ale preveruj". Nikomu nehovorím, že uvedené médiá netreba čítať, ale ide ozaj o silne aktivistické zdroje, ktorým zďaleka nejde len o informovanie ako také. To si pred ich čítaním treba uvedomiť.
