Vonku prší, sychravé
počasie ide pod kožu... Každý na ulici ma na sebe teplý
sveter, vetrovku, či teplý kabát. Každý človek
na ulici niekam ide, niekam, kde ho niekto čaká...
Idem z práce, aj keď vonku prší sadnem si na lavičku a pozorujem ľudí. Zdvihnem hlavu, pozerám sa na upršanú oblohu a mysľou som tam, kde žijú „bedári“. Vidím malého chlapca sedieť na prahu pred chatrčou, je mu zima, soplík si razí cestičku z malého nošteka k hornej pere. Zavriem oči, cítim tĺkot chlapcovho malého srdiečka... Je mu zima a bojí sa...
Mysľou sa pýtam: „Čoho sa bojíš?“ On mi odpovedá:
„Otec ešte neprišiel z hory a už je večer“... „Prečo je tvoj otec v hore?“
„Išiel po drevo, je nám doma zima, bojím sa že ho niekto zabije alebo mu ublíži“... „
Tvoj otec nepracuje?“
„Nie, nepracuje, lebo ho nikde nechcú zobrať do roboty, je kálo... „
Čo je kálo?“ „Je čierny, je cigán, aj ja, moja mama brat aj sestrička tiež....“ „
Máte čo jesť keď otec nepracuje?“ „
Často cítim čo je hlad, zima, čo je prázdne bruško niekedy ma aj od hladu bolí...“
Pri týchto slovách sa chlapcove krásne hnedé okále zaleskli slzami... „
Čo je tvoj sen?“ „Chcem byť anjelom...“ „
Anjelom? Prečo?“ ...“aby som necítil zimu, hlad, bolesť“...
V tom prišiel otec z hory, chlapec vstal a beží mu oproti.... skočí do náruče na kosť premrznutého otca, otec ho chytí a slzami v očiach mu povie: „Neboj už zakúrim, aby nám bolo teplo, mame nesiem sliepočku, bude aj polievočka, neboj sa môj malý čavoro...“ Končí sa deň, každý sa niekam na ulici ponáhľa, niekam, kde ho niekto čaká.... Idem, aj ja som mokrý, je mi zima, ale aj tak som rád, že ma niekto čaká....
Jozef Kmeťo
