Rok 1427 priniesol pre nás rómov, zásadnú zmenu. Keď nás parížsky arcibiskup exkomunikoval z cirkví, odvtedy prišlo k zmene postoja európskeho obyvateľstva. Začali sa štyri a pol storočia krutej diskriminácie. Na Slovensku bol vzťah k nám pravdepodobne prívetivejší, čo sa odrazilo aj v ich osídlení a možno ho sledovať až po súčasnosť.
Náboženstvo vo svojich dejinách má na svojich rukách krv nevinných, najviac krvi na rukách má práve rímskokatolícka cirkev a jej sesterské organizácie. Keď sa pozrieme na dejiny kresťanstva zistíme, že o ovečkách následujúcich odkaz Ježiša Krista, tu nemôže byť ani reč... Niekedy mám pocit, či naozaj je to organizácia na zemi, zastupujúca živého Boha...
Katolícka cirkev počas inkvizície zabila milióny nevinných ľudí. Niekedy sa hovorí až o niekoľko miliónoch obetí, cca až o 9 miliónoch obetí, názory sa však v kruhoch historikov rozchádzajú... Toto vraždenie, porovnateľné s holokaustom, má na svedomí viac obetí ako Stalin.
Najviac obetí si vyžiadali dve najväčšie inkvizície- Episkopálna a Španielska. V Episkopálnej inkvizícii boli najaktívnejší hlavne dvaja inkvizítori - Bernard Gui a Jacques Fournier. Ten prvý vyšetroval 930 prípadov a odsúdených na smrť bolo 42, druhý vyšetroval 114 a popravených bolo 5. Celkovo sa odhaduje, že počas Episkopálnej inkvizície zahynulo asi 2.000 ľudí. V Španielskej inkvizícii bolo súdených asi 125.000 ľudí a popravených asi 2.250. Rovnaký zdroj uvádza, že počas viac ako 500 trvania inkvizície zahynulo asi 6000 ľudí.
Napríklad také upaľovanie čarodejníc, bol to výmysel obyčajných ľudí, ale aj bohatých veľmožov, ktorí takýmto spôsobom prišli k majetku obete, tejto vražednej mašinérie.
Sused suseda udal a cirkev okamžite konala... Takýmto spôsobom si cirkev udržiavala a udržala svoje ovečky verné až do dnešných čias...
Na východe Slovenska, ale aj inde v malých dedinách, má farnosť dosť silné slovo, farnosť doslova riadi život celej obce... Ovečka ovečku ohovára, špiní a najlepšie hneď po sv omši pred kostolom, taká pošpinená "ovečka" má potom dosť ťažký spoločensky život vo farnosti a v obci... nakoniec v mnohých prípadoch to vedie k odsťahovaniu celej rodiny z obce. Niekedy mám pocit, že chvála Bohu, že žijem v dobe, keď cirkev nevykonáva "spravodlivosť" a nespravuje veci verejné, ináč by bolo toľko udavačov a následných inkvizícií, upaľovaní, i keď dnes by možno kresťanská cirkev prišla na iné metódy trestu, že by som sa nestačil diviť kresťanskej čistote viery a lásky...
Nakoniec kresťanská cirkev aj súčasnej dobe má vo svete silné slovo, pápež má svoje kreslo aj v organizácii spojených národov, jeho preslovy počúvajú predstavitelia svetových mocností tohto sveta. Centrum kresťanského sveta Vatikán, disponuje štátnym aparátom, ktorý môžu závidieť aj ostatné štáty sveta. Je známe, že Vatikán disponuje tajnou službou, porovnateľnou napríklad zo štátnymi tajnými službami americkej CIA, alebo ruskou štátnou službou KGB a jej súčasnej "demokratickej" podobe...
Írski rímskokatolícki arcibiskupi zatajovali dlhoročné zneužívanie detí kňazmi v snahe uchrániť cirkev od škandálov. Zneužívaniu dochádzalo v dublinskej arcidiecéze v rokoch 1975-2004. Mnohí dnes už dospelí muži jedným hlasom hovoria "prestali sme veriť v Boha"... O tom, čo sa dialo v dablinskej arcidiecéze, bol natočený skutočný príbeh z roku 2003 "Pieseň za chudobného chlapca. Tetno film priam hrôzostrašne ukazuje výchovne praktiky kňazov v takejto škole.
Počas druhej svetovej vojny, kňazi požehnávali zbrane vojakov, požehnávali fašistických pohlavárov, a zatvárali oči pred vyvražďovaním židovského obyvateľstva, dokonca v niektorých prípadoch sa aktívne aj podieľali. Po skončení druhej svetovej vojny za výdatnej pomoci Vatikánu, sa podarilo újsť spravodlivosti najväčším pohlavárom nacistického Nemecka.
Cirkev sa svojimi krvavými rukami podpísala aj na našom rómskom národe... Po roku 1427, kedy rómov parížski arcibiskup exkomunikoval z cirkvi, sa postoj obyvateľstva k nim radikálne zmenil: začalo obdobie krutej diskriminácie trvajúce vyše štyristo rokov. Vlády jednotlivých európskych krajín vydávali nariadenia, ktorými ich zo svojich krajín vykazovali. Pri dolapení boli vystavení mučeniu, zmrzačeniu tela a následnej poprave. Zabitie Róma nebolo považované za zločin. V tomto období začínajú nad toleranciou prevažovať asimilácia, segregácia, vykorenenie, deportácie a rôzne represívne nariadenia o verejnom poriadku.
Napríklad v Anglicku vrcholila v rokoch 1550 až 1640 honba na tulákov. Podobne postupovali aj iné európske krajiny, ako Francúzsko, Španielsko, Rakúsko, Nemecko, Uhorsko. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje Portugalsko, ktoré sa ako prvé pokúsilo deportovať Rómov do zámorských kolónií. Rómovia sa tak dostali na úroveň Afričanov a Indiánov, ktorí ako otroci pracovali na týchto územiach. Od roku 1674 posielali rómske ženy do Afriky, kým ich muži šli na galeje.
Rómovia sa stali terčom útokov Martina Luthera, podľa ktorého sa malo žobranie prísne trestať a bolo ho treba z kresťanskej spoločnosti celkom vyhladiť. Nesmeli byť krstení, ani pochovávaní. Diderotova encyklopédia ako ukážka racionality a humanizmu opovrhuje Rómami, pretože zneužívajú dôverčivosť miestnych obyvateľov.
Počas najznámejšej španielskej inkvizície a jej nasledovníkov po celej Európe, boli pred inkvizitormi postavené aj rómske ženy, obžaloba znela: čarodejníctvo, smilstvo nadprirodzenými silami, tuláctvo, a iné... Nejedná rómska žena skončila za hranicami kde bola upálená... Mužov vešali, deti pokiaľ boli biele dávali na prevýchovu do kláštorov, alebo do kresťanských významných rodín tej doby, kde slúžili... Deti z tmavšou pokožkou boli predané a končili ako otroci nejakého bohatého pána.... Mnohé deti však boli v tejto dobe požehnaním cirkvi zabité, hodené do rieky, celé rodiny boli povešané na stromoch za hradbami miest a hranicami dedín.
Toto šialenstvo trvalo viac ako 400 rokov... Odhaduje sa, že počas tejto doby, bolo takýmto spôsobom zabitých cca. dva milióny rómov po celej Európe, avšak je to len odhad. Počas tejto doby zabiť róma nebol hrdelný trest, a tak toto číslo môže byť aj tri krát väčšie ako predpokladaný údaj. Keďže sa nezapisovalo a neevidovalo rómske obyvateľstvo, nebolo treba robiť ani podrobné zápisy trestov smrti páchané na rómskom obyvateľstve... V praxi to fungovalo tak, ako keď poľovník ide loviť lovnú zver... Ak sa niekde potulovala rómska rodina, obyvateľstvo najbližšej usadlosti sa spojilo, rómsku rodinu pochytalo, a pozabíjalo, alebo inak potrestalo ....
Niekedy rozmýšľam, keď nás v roku 1427 parížsky arcibiskup exkomunikoval z cirkví, nielen že prišlo k zmene postoja európskeho obyvateľstva, ktoré trvá do dnešných dní a začali sa štyri a pol storočia krutej diskriminácie, ale odrazilo sa to aj v osídlení rómov po celej Európe a možno ho sledovať až po súčasnosť.
Hovorte si čo chcete, ale cirkev možno začala to, čomu sa dnes v rómskych kruhoch hovorí rasizmus a diskriminácia a od pravdy nebudem tak ďaleko, keď sa pozrieme do histórie....
Zločiny cirkvi sú známe po celom svete, aj dobrosrdečné skutky pre chudobných a chorých, ale z celkového pohľadu je skutkov milosrdenstva v porovnaní zo skutkami zločinu, ako zrnká v mori piesku, ponoreného v krvi nevinných ľudí...
Pri pohľade na ľudí vyznávajúcich kresťanskú lásku, kresťanstvo a následne ich skutky v mene kresťantva, Boha, mám Vážne pochybnosti, či rímskokatolícka cirkev a jej odnože náboženstva sú božími organizáciami na tejto zemi...
Jozef Kmeťo
zdroj: history academy
rómske dejiny- gov.SR
Akadémia vzdelávania- história rómov - gov.SR
Dejiny kresťanstva- ľudstvo a Boh- gov.SR
