Odtrhli sme sa z reťazi, asi tak by sa mohol pomenovať spôsob týždňového oddychu udelený veliteľstvom pluku . Ja som nepatril medzi tých čo by holdovali alkoholu, i keď to jedno, dve pivá som si dal, ale tvrdé a víno som vôbec nepil . Chlapci celý deň vysedávali po krčmách a stalo sa, že narobili aj brajgel, načo museli zasahovať MPíci, ale to bolo skôr výnimkou ako pravidlom . Každý z nás mal vojny plné zuby a takýmto spôsobom sme chceli na všetko zlé akosi zabudnúť .
... s guľometom
Bol som ubytovaný v hotely s bielymi perinami, sprchou a splachovacím WC a tak po čase som mal taký komfort o akom sa mi ani nesnívalo . Teplé raňajky, obed, večera, biela káva a pečivo, rezne a k tomu čapované pivo a najmä šarmantná blonďatá servírka s dlhými nohami až po nej všetci vojaci pokukovali, hltali ju až im tiekli slinky .
Nie nik si nedovolili obťažovať ju i keď návrhy v angličtine boli na hodinovom poriadku . V tejto časti krajiny sa vojna všetkým vyhla na sto honov, i keď zopár budov padlo za obeť bombardovaniu spojeneckého letectva, ale ako zázrakom všetko historické ostalo neporušené asi tak, ako všetky krčmy a hotely . Akoby letci vedeli, že raz sem prídu americkí vojaci z frontu relaxovať, naberať nové sily do ďalších bojov .
Na tretí deň nášho pobytu v horskom hotely nikdy v živote nezabudnem . Po meste sa rozniesla správa, že je koniec vojny, že Nemci podpísali kapituláciu . Bol máj a ja som od radosti plakal . Je koniec a ja som prežil.
Ešte v tú hodinu som sa vybral do kostola poďakovať Bohu, že ma zachoval v zdraví, že ma ochraňoval pred všetkým nebezpečenstvom a doprial mi dožiť sa konca vojny.
Nikdy nezabudnem na tie desiatky náletov, keď vtedy by sme sa najradšej schovali do myšacej diery, na transport cez Slovensko, Poľsko, Čechy, Rakúsko, Nemecko a nálety ruských stíhačiek, keď náš dobytčí vagón ostal ako rešeto, ale boli aj príjemné spomienky, keď sme ale dva týždne pomáhali sedliakom na farmách, kde boli zamestnané ukrajinské dievčatá s ktorými sme chodievali na tancovačky po okolitých dedinách .
Boh vie ako dopadli moji kamaráti z levente s ktorými som sa rozišiel po zajatí americkou armádou ? Pevné verím, že všetci prežili, tak ako ja .
Veliteľ jednotky dal zvolať všetkých a zablahoželal nám k víťazstvu a ku koncu vojny. Mňa si zavolal bokom a povedal mi , že na veliteľstve armády zistí, že čo so mnou a podľa toho bude konať, ale vraj aby som nerátal, že to bude také rýchle, čo sa týka môjho odchodu z armády domov .
Veliteľ iba potvrdil, to čo mi hovoril pred časom, že môj odchod domov nebude taký jednoznačný .
Nepotešil som sa, pretože ja v mojej naivite som predpokladal, keď sa skončia boje, Nemci kapitulujú, ja odovzdám svoju výstroj Americkej armáde, dostanem nejkú priepustku a pôjdem domov .
Samozrejme, že so bol netrpezlivý a kto by aj nebol. Veď ma nyilasi vytrhli z rodiny a bez toho, aby rodičia s tým súhlasili ma nechali transportom zaviezť do Nemecka, kde sme mali my šestnásťročný Tretej ríše vytrhnúť trň z päty a tak dopomôcť k obrane ich hraníc pred postupujúcim nepriateľom, ako z východu, tak aj zo západu . Nakoniec sme skončili na západnom fronte na Rýne, ale aj to zásluhou dôstojníkov Wehrmachtu, ktorí podporovali názor, že východný front je pre nás veľmi náročný.
Týždeň ubehol ako voda, ale veliteľstvo nás nechalo v tomto meste, kde sme mali vykonávať strážnu službu pri ochrane skladov s proviantom, mostov, železničnej stanice, muničného skladu a skladu zbraní .
Strážna služba nebola ťažká, teda bolo to oveľa lepšie, ako naháňať nemčúrov po okolitých horách, ale ako mi povedal veliteľ vraj mám byť prevelený, no nevie ešte presne kam . Vraj dnes, zajtra to bude vedieť .
Vedel som, že Americká armáda má nenechá len tak a že má prevelia na inú štáciu. Hneď ráno mi veliteľ oznámil, že dostal rozkaz ma odveliť do Heilbronnu, kde je vraj niekoľko zberných táborov a vraj tam budem pôsobiť, ale nepovedal, čo budem vykonávať .
Pobalil som si veci, vyfasoval proviant na tri dni a prvým nákladným autom som sa vybral na cestu .
