Slúžil som v armádach štyroch štátov / 69. /

Otec veľmi často opakoval v svojich spomienkach, ako bol počas transportu z Košíc Štefánikových kasárni odvlečený do Nemecka cez Prešov, Krakov a Prahu a práve tam na " Pražskem nádraží " zažil, to čo mu utkvelo v pamätí...

                                  ... po celý život. Českí železničiari, ktorí obsluhovali vlakový transport zistili, že transportovaní sú Slováci     / Vtedy boli Maďarmi po anektovaní južných slovenských území Maďarskom v novembri 1938/        z Košíc.   / Košice vtedy patrili Maďarsku /   Niektorí zo železničiarov to rozšíril medzi ľuďmi  v čakárni na nádraží a ti sa vyhrnuli k transportu a kričali: " To jsou naši kluci z Košíc" a zahrnuli nás jedlom, či z bufetu, či to čo mali zo sebou, my sme kričali, že chceme piť, sme smädní, chceme vodu. Transport mal niekoľko desiatok vagónov, dve tisícky šestnásť sedemnásťročných chalanov a teda dosť veľký, ale celý bol v obkľúčení Čechov, ktorí pomáhali ako vedeli.  Otec sa rozprával s jedným asi päťdesiatročným pánom: " Nás netransportujú Nemci, ale maďarskí fašisti Šípové kríže, donútili nás vstúpiť do armády, teda sme maďarskí vojaci, ale bez zbrane a vezú nás brániť Nemecko pred postupujúcimi spojencami a Rusmi. "   - A kolik je vás  tady ?  " Približne dva tisíc. "  -  A kde je Červená armáda ?   " Tridsať kilometrov od Košíc v Dargovskom priesmyku "   - A co budete v Německu dělat ?   " To neviem, ale vycvičili nás ako pešiakov, asi pôjdeme na front bojovať, ale nám sa nechce, pri prvej príležitosti zbehneme, najradšej k spojencom. " 

                                        Lietadlá skončili svoju robotu. Celá obrovská staničná budova horela. My sme pomaly postupovali na predchádzajúce pozície a s namierenými zbraňami  čakali. Zo stanice po chvíli jeden za druhým vychádzali fašisti, boli medzi nimi i Waffen SS,  bez zbraní a s rukami nad hlavou. Bol koniec, uľavilo sa mi. Už sme dnes zabíjali dosť.  Na malom nádvorí sa tesnilo asi tristo Nemcov, z toho asi tretina zranených. Ešte aj teraz felčiari ošetrovali zranených. Velitelia vyslali našich vojakov prehmatať zajatcov.  Ištván si sadol na blízky betónový výstupok, vytiahol tabak, zašúľal si a bafkal. " Jozef toto mi chýbalo už niekoľko hodín... "  otvoril poľnú fľašu a dlhými glgmi pil. -  Ištván voľajako si vysmädol. Vytiahol som čokoládu a pojedal. Ištván sa pousmial a poprial mi : Dobrú chuť !

Skontroloval som pušku, zaistil. Vytiahol pištoľ, nemusel som ju dnes použiť. Autá sťahovali zranených a mŕtvych pešiakov. Vraj padol veliteľ prvej roty. Bol to jednotkový chlap. Amíci boli perfektne organizovaní. Ani nie po hodine od skončenia bojov dorazili Studabakeri. Presunuli sme sa na predchádzajúce miesto, asi sa tam veliteľovi zapáčilo. Hovorím Ištvánovi : " Dúfajme, že naše postele nie sú obsadené a dal by som si aj kúpeľ. "  - Voľajako si sa toho dobrého nabažil.