Zabi, a nedaj sa zabiť. /2./

Tento  príbeh podľa skutočných udalostí, ktorý uvádzam v mojom blogu sa odohráva v rokoch 1938 až 1946 na území ôsmych štátov: Maďarsko, Slovensko, Protektorát Čechy a Morava, Poľsko,Nemecko, Rakúsko, Francúzsko, Švajčiarsko ,a je to vyrozprávaný príbeh môjho otca narodeného 28.8.1928 v Československu.

Ešte toho istého dňa nočnou hodinou rodina popraveného vojaka vykopala telo a tajne za prítomnosti kňaza pochovala na cintoríne. Všetci ľudia včítane richtára o tom vedeli, ale gardisti,aj keď každý deň chodili okolo miesta popravy sa to nikdy nedozvedeli.

Je prekrásny,slnečný,veľmi chladný deň a udiali sa neuveriteľné veci, po niekoľkých týždňoch, čo možno považovať za akýsi dar, veď dnes je sviatok Božieho narodenia, som sa konečne mohol osprchovať, dokonca v teplej vode aj s mydlom, som odvšivavený, ostrihaný, oholený, i  po dlhej dobe som sa videl v zrkadle a nepoznal sa, zaodetý do úplne nového zimného mundúru, vystrojený všetkým, čo prináleží nemeckému vojakovi, nachovaný výdatným jedlom, odpočinutý vo vykúrených kasárňach a už iba dostať zbraň, nemeckého veliteľa a kvôli niečim, mne nič nehovoriacim ideálom,pri obrane Nemecka, hneď prvý deň schytať guľku alebo šrapnel, i zložiť kosti niekde na mieste o ktorom som nielen ja, nikdy neslýchal .  

Nemecká precíznosť, organizačné schopnosti boli dokonalé a stihlo sa všetko, dokonca aj prísahu, vrátane pridelenia  identifikačnej alúminiovej známky .

Pri nástupe, ktorý bol stanovený na desiatu hodinu pred poludním, si nás prezeralo niekoľko dôstojníkov a z rečí som vyrozumel,že sú veľmi spokojní,no vraj máme ešte absolvovať ostré streľby, pričom od testov fyzickej kondície na odporúčanie lekárov, ktorí každého jedného z nás ešte v nočných hodinách prehliadli, odstúpili .  Celému transportu, a ako to vyzeralo už čerstvým vojenským posilám, velil hodnosťou major SS .

Už po príchode nám bol pridelený dôstojník.Našej jednotky sa ujal poručík SS,vekom niečo okolo štyridsať,bol vyznamenaný železným krížom,mierne kríval na ľavú nohu, namiesto ľavej ruky mal protézu a tvárou cez ľavé oko sa ťahala  široká jazva. Ešte večer nám sucho oznámil :" Zajtra o 10.00 hod. nástup na dvore." 

Strastiplná cesta nášho transportu nemala konca kraja a zatiaľ, čo gardisti vo vykúrených osobných vozňoch hodovali, my sme sa v dobytčích  vagónoch  chúlili jeden k druhému len, aby sme sa ako tak zohriali.  Na nástupišti v treskúcej zime nás nechali stáť viac ako  hodinu a až potom prišiel povel: Nastúpiť !

Počas presunu  na železničnú stanicu sme si nedovolili navzájom rozprávať, jednoducho to nešlo,predpisy to nedovoľovali, no už pred nástupom do vagónov a povele pohov pri zníženej pozornosti gardistov sa rozprúdil rozhovor. Prevládol názor,že náš transport má posilniť obrannú líniu buď západného alebo  východného frontu, ale konečný cieľ cesty sme stále nepoznali, i keď bola snaha osloviť zamestnancov železnice, tí iba pokrčili ramenami:" Chlapci opýtajte sa rušňovodiča, " ale opýtaj sa, keď nebol povel voľno a opustiť formáciu jednotky  sa považovalo za hrubé porušenie predpisov.

Za ranného brieždenia sa  transport konečne pohol a aj keď vlaková súprava bola posilnená zadným rušňom, ledva sme sa hýbali.  Kamarátom nebolo do reči. Celá naša jednotka bola zložená z chlapcov narodených v Československu, takže okrem maďarčiny skoro všetci ovládali slovenčinu a zopár z nášho kraja aj nemčinu.

Aj napriek tomu, že takéto cestovanie nebolo bohvie ako pohodlné, nik z nás sa nesťažoval. Do polovičky vagóna bola daná slama, presne tak,ako sa prevážali hoviadka, v rohu tri vedrá,dve s vodou,teda ľadom, a jedno na potrebu. Podobné vybavenie vagónov som videl nielen pri nakladaní dobytka určeného na porážku pre front, ale aj keď na našej železničnej stanici odsúvali transportom židov, len s tým rozdielom,že im nedali slamu.

Vytvorili sa dve partie,ako vždy, keď bolo trocha času, a začali sa mastiť karty. Zbytok jednotky kibicoval, zo dvaja vyzerali škárami vagóny a sledovali bielu krajinu.Bolo mrazivé slnečné ráno.

"Chlapci,už sme na Slovensku, " vykríkol Šándor..." a podľa slnka ideme na sever, chlapci toto nie je dobre,takéto slnečné počasie hrá s Rusmi." Pochopili sme načo naráža.Neďaleká frontová línia a blízke poľné letisko Rusov, o ktorom sme vedeli od nemeckých vojakov a aj sami sme zažili zopár preletov, našťastie bez ujmy, dávalo predpoklad útoku na tento veľký transport . Ak nás vysliedi  prieskumné lietadlo,tak nás pán Boh ochraňuj pred ruskými " RATAMI ."

Štvorročný výcvik nás pripravil na mnohé, aj na to, ako sa správať a čeliť leteckému útoku, ale ako reagovať,keď ste zavretý v železničnom vagóne a perfektným cieľom, to sme netušili. Jediná možnosť, násilne otvoriť vagón a kryť sa v blízkych lesoch i pevne veriť,že gardisti nebudú po vás strieľať.

Od momentu kamarátovho hlasitého oznamu,že sme na Slovensku neuplynula ani pol hodina a zadný rušeň začal intenzívne a prerušovane vypiskovať, čo bolo jasné znamenie prítomnosti nepriateľských lietadiel. 

Na transport strmhlav útočili dve ruské stíhačky,ktore si najprv veľkým oblúkom nadišli na cieľ a svojimi guľometmi a kanónmi kropili strelami od zadného až po predný rušeň, ktorý podľa toho, ako sa z neho vyvalili kúdoly pary, dostal zásah. V priebehu pár sekúnd transport postál a podľa zavíjajúceho leteckého  motora nám bolo jasné,že Rus sa chystá na druhého kolo, zjavne má dostatok munície, veď bodaj by nie toto je dnes jeho prvý cieľ, i nemieni prestať ,kým z nás nebudú mŕtvoly.

Z dobytčiakov sa vyvalila živá riava... a všetci nohy na plecia, tá tam do blízkeho lesa ,len čo najďalej od projektilov leteckých kanónov a  guľometov.  Na prekvapenie všetkých, aj keď už lietadlo bolo v pozícii,že mohlo bez problémov na transport páliť zo všetkých palubných zbraní, sa vyrovnalo a čumákom zdvihlo hore,dvakrát zamávalo krídlami a nechalo nás na pokoji.  No i toto niekoľkominútové odstreľovanie postačovalo na vyradenie jednej z lokomotív a niekoľko ľahkých zranení kamarátov. Gardisti skoro všetci na mol boli medzi prvými v blízkom lesnom poraste a ako poslední z neho odchádzali, akože kontrolujúc náš návrat k vagónom, pričom zrazu boli aj obsadené miesta protileteckých zbraní na plošine, až nám tie ich hrdinské pózy obrancov  boli smiešne. 

Pomocník rušňovodiča odpojil zasiahnutú lokomotívu, ktorá to schytala do parného kotla a náš transport sa pohol "zuruck" zadnou lokomotívou do blízkej prekládkovej stanice a takým istým spôsobom  aj rozstrieľaný rušeň.   Aj napriek tomu,že Slovensko bolo obsadené Nemeckým vojskom a zo štyridsať kilometrov, už viac ako mesiac bolal frontová línia, nedalo sa čakať,že na stále ešte výsostnom území Slovenského štátu bude vedieť výpravca vlakov  Maďarský alebo Nemecky.  Nakoniec sa ukázalo,že Nemčinu ovládal, ale veliteľ roty gardistov nevedel,okrem slov fuhrer a hände hoch, doslovne nič, ale vedel, že práve v našej jednotke skoro všetci hovoria Slovensky a viacerí i Nemecky.  A tak som sa dobrovoľne  ocitol pred tvárou veliteľa gardy s úlohou tlmočiť požiadavku telefonátu do blízkeho mesta  o pomoc s novým rušňom. Dialóg medzi veliteľom gardy a náčelníkom stanice bol natoľko zaujímavý, že som ho mnohokrát s obľubou prednášal, ako vložku na pobavenie, mojim spolubojovníkom.

/ Na pokračovanie.... /