Slúžil som v armádach štyroch štátov / 67. /

Otec bol svedkom mnohého, ale navždy sa mu vryl do pamäti deň, keď maďarskí fašisti, Šípové kríže dolapili vojenského zbeha v ich dedine. Ukrýval sa v senníku, kde mu susedia nosili jedlo. Bol november 1944 a Maďarom sa už...

                                  ... nechcelo bojovať. Po vysokých stratách v Rusku, najmä na Dnepri  mali už toho plné zuby a teraz sa pripravoval obranný val pri Turni nad Bodvou, kde malo maďarské spolu s nemeckým vojskom zastaviť postup Červenej armády. Tento zbeh, mohol mať okolo osemnásť - devätnásť bol dobitý, tvár krvavú, kríval. Fašisti ho donútili na dvore majera vykopať hrob, pričom ešte predtým nahnali z celej ulice ľudí, aby videli, čo sa udeje takým, ako bol tento chlapec. Ľudia zbeha nepoznali, ale súcitili s nim, modlili sa a plakali. Nič nepomohlo.

                                     Náš postup opäť zahatala  silná nemecká paľba. Tanky nemali možnosť operovať v tomto malom priestore a tak všetko ostávalo na pešiakoch. Vybral som si cieľ a strieľal, Nemec odkväcol, potom ďalší a ďalší, nebolo konca kraja. Nerozumel som nemeckému veliteľovi. Nemali na amíkov. Mali sme lepšiu výzbroj, väčšiu živú silu a podporu aj zo vzduchu, ich straty boli niekoľkonásobne vyššie, ako naše. Napriek tomu bojovali bez náznaku kapitulácie. Ištván doslovne bojoval sťa lev a popri ňom aj ja, kryli sme sa navzájom a huckali do malých útokov. Pomaly a iste sme dobili aj túto budovu, teraz pred nami bola samotné, jadro železničnej stanice, veľké poschodvé murované kancelárie pravdepodobne aj s výdajňou lístkov. Celú budovu Nemci obohnali vrecami s pieskom. Naše mínomety začali paľbu a naše tanky sa opäť nemohli zapojiť do boja.

Naše ťažké guľomety pálili na nepriateľské pozície tak, že tí nemali šancu zdvihnúť zbrane a  krôčik po  krôčiku sme postupovali vpred. Mínometné granáty trhali tela a ničili obranné pozície. Zatiaľ som si nevystrelil,   až keď konečne granát rozhádzal vrecia s pieskom a obnažil Nemcov, ktorí mali snahu dostať sa do stanice. Osem nábojov a traja zasiahnutí. Prískokmi vpred, prebíjal som pušku, sledoval okolie, zaľahol a čakal na moment kedy uvidím nepriateľského vojaka. Vystrčil hlavu z poza vreca a mal som ho, podobne v okne guľomet a zásah. Nemci postupne ustupovali do stanice. 

To sme ale nevedeli, že toto boli zbytky nemeckej jednotky. Predsa len útočila celá naša brigáda a ja som nevedel o ostatnom priebehu boja, i keď doposiaľ sme jasne víťazili. Nemci mali obrovské straty a čakali sme, že budú každú chvíľu kapitulovať. Mohlo ich ešte stále byť okolo tisíc, ale už im chýbala  munícia, pretože streľba z ich strany bola riedka.