Slúžil som v armáde štyroch štátov / 43. /

Nebolo kostola v tej ktorej časti Európy kde otec slúžil, aby tam nedal modlitbu za otca, mamu, súrodencov, spolubojovníkov. Spoliehal sa na seba, na kolegov v jednotke, na veliteľa a najmä na Boha, jeho Syna, Matku Božiu, ktorých

                      .... denno denne prosil o ochranu. A že mal nad sebou určitú Božiu ochranu dosvedčujú udalosti jeho života šestnásťročného fagana, ktorý zatiaľ prežil všetko to, čo som doposiaľ popísal. Keď musel v Košiciach narukovať do Maďarskej kráľovskej armády ani vo sne by ho nenapadlo, že viac ako po troch mesiacoch bude bojovať na strane Americkej  armády, ako pešiak 2.divízie, 2.praporu, 2.roty a 2.čaty.

                       Pri vstupe na veliteľstvo Wermachtu v tomto Nemeckom hotely som mal taký čudný pocit, akoby obavu, ale hneď ma to prešlo, ale pocity má neklamali. Chlapci sa nahrnuli na prvé poschodie, ja som ešte kontroloval prízemie, keď z Nemeckej strany dopadlo na našich niekoľko granátov a streľba zo samopalov. Výsledok bol krutý, štyria mŕtvi, traja ťažko zranení. Stiahli sme sa. Počkali sme kým saperi donesú tyče so zápalnicami a celú vrchnú časť jednoducho odpálime, ale situácia sa zmenila. Z budovy veliteľstva Wermachtu zaviala biela zástava. Toto bolo naše víťazstvo. Postupne dole vychádzali bez zbraní dôstojníci, vpredu Oberst, iní dôstojníci a vojaci, mnohí  pofačovaní, krvácali, krívalí, opierali sa jeden o druhého. My sme sa pobrali na horné poschodia skontrolovať stav vecí. Boli tu iba mŕtvi a nechodiaci ťažko zranení. Mal som šťastie u jedného dôstojníka sa našiel Luger. Bol môj aj  štyri plné  zásobníky a veľkým skladacím poľovným nožom. Fajn úlovok.

Toto bol môj prvý krst bojom. Naša jednotka sa sústredila kúsok od fontány, ktorá mimochodom fungovala, takže sme sa občerstvovali. Dal som dole prilbu a lial vodu na hlavu. Veliteľ pozeral po nás uznávajúc so svojou spokojnosťou, nik nepadol, nik nebol zranení. Podišiel ku mne, a ja opäť vyvaľujúc oči som nič nerozumel, ale potľapkanie po pleci má ubezpečilo, že je so mnou spokojný. Bola chvíľu bojová prestávka, takže doplnil som muníciu, granáty, napil sa z čutory a ide sa na obhliadku zbytku domov, z ktorých už skoro všade viseli biele vlajky. Prišiel seržant, pozrel na mňa O.k. Boy, podal mi výšivku indiána  na rukáv, všimli si to viacerí z našej jednotky, jeden mi podal ihlu s niťou a usmial sa. Týmto ma  pešiaci prijali medzi seba.

Neviem aké boli straty práporu, ale malé nemecké nákladné auto bolo plné. Či to bolo veľa alebo v norme to vedeli iba dôstojníci na prápore.