Môj otec / ˙narod.28.8.1928 - +21.11.2017 / ako 16 ročný bol donútený v Košiciach v decembri 1944 vstúpiť do Maďarskej kráľovskej armády, potom bol odtransportovaný do Nemecka a po krátkom výcviku vstúpil do Waffen SS Hunyadi 25.
... divízia granátnikov ako spojár špecialista. Najsamprv sa stalo to, že z každej dediny na juhovýchode Slovenska museli šestnásť - sedemnásťročný chlapci zúčastniť sa výkopových prác okopov pri Moldave nad Bodvou. Potom boli všetci odvezení do Košických kasárni. V Košiciach takto sústredili asi 2000 chlapcov, ktorí prešli predvojenským výcvikom levente / predvojenský výcvik od 12 - do 18 rokov /, čím podľa Šípových krížov boli pripravení na vojenskú službu. V tom čase stál front 30 km od Košíc v Dargovskom priesmyku, takže dve tisícky chlapcov pomáhalo Wermachtu s logistikou pri skladaní, nakladaní, rozvoze munície, pri ošetrovaní zranených, vypravovaní zdravotníckych vlakov, pri pochovávaní mŕtvych, pri príprave menáže a iných robôt.
V podstate som bol už zdravý človek, ešte trocha zoslabnutý, chutilo mi jesť, obliekli ma do čiastočnej americkej uniformy a už som rozmýšľal, čo so mnou. Veď som stále vojnový zajatec. Čas ubiehal a ako šibnutím zázračného prútika ubehlo desať dní. Pri pomáhaní so zranenými a chorými americkými vojakmi som započul maďarčinu, išiel som za rečou a tu akože náhodou sa dvaja amíci bavili mojím jazykom. Podišiel som k ním, obaja boli pofačovaní na hlave jeden aj na ruke a s otvorenými ústami sa díval na nich. Pozreli na mňa a niečo povedali po anglicky a ja na nich po maďarsky. Pousmiali sa. V krátkosti som im porozprával príbeh vojnového zajatca. Jeden z nich, ten starší bol dôstojník mi naznačil, že už určite nepôjdem do tábora pre zajatých ak podpíšem, že budem bojovať proti fašistom. Prejdem týždňovým výcvikom, dostanem žold, kompletnú výstroj a výzbroj, samozrejme budem musieť so zbraňou bojovať, vezme si ma do svojej jednotky. Dôstojník mi na kúsok papiera napísal meno / Zsupcan /a povedal mi, že ho nájdem za obväziskom, ak budem chcieť mám sa na neho obrátiť. Bol som uvelebený, že som počul jazyk, ktorému rozumiem a určite budem rozmýšľať nad ponukou amerického dôstojníka.
V žiadnom prípade sa mi nechcelo ísť do pekla zajateckého tábora. Nemal som sa s kým poradiť, takže mi už ostával iba Boh. Ako katolík som sa modlil či ráno, či večer, prosil som nech mi dá znamenie, čo sa ale nestalo. No ráno som rekapituloval svoj sen, kde sa mi snívalo ako s otcom, tak i s mamou a šiestimi súrodencami, čo bolo to znamenie, aby som do zajateckého tábora nešiel a skúšal prežiť inakšie.
Zsupcana som našiel tam ako mi povedal. Bol práve na odchode, mal hlbokú červenkastú jazvu na hlave. Pozdravil som maďarsky. Pán poručík idem do toho, budete so mnou spokojný. Zabehli sme ešte na ošetrovňu, že si má berie do služby. A tak zajatecký tábor ostal v zabudnutí, ale to čo ma čakalo sa mi ani vo sne nesnívalo. Najsamprv ja a poručík aj s jedným seržantom sme išli jeepom, potom nákladiakom. Cesta bola jasná, dostať sa k poručíkovej rote, alebo lepšie povedané k rote môjho veliteľa, ktorá bojovala niekde na severovýchode.
