Slúžil som v armádach štyroch štátov / 35. / 2.časť

Toto je príbeh môjho otca / narod.28.8.1928 - + 21.11.2017 /,ktorý sa odvíja od decembra 1944 kedy bol donútený vstúpiť do Maďarskej kráľovskej armády a transportom vyvezený do Nemecka, kde po krátkom výcviku vstupuje do Waffen SS

                        ...Hunyadi ako spojár špecialista a nebojuje na východnom fronte akoby sa zdalo, ale je prevelený ako aj jeho spolubojovníci, všetko slovenskí Maďari, na juhozápad Nemecka.

                           Po dlhšej chvíli si ma všimol zdravotník, že mám otvorené oči a otáčam hlavou sem tam. Niečo povedal po anglicky, veď ako inak a zasa po ďalšej chvíli prišiel pravdepodobne doktor, ktorý zdravotníkovi niečo hovoril pričom pozeral aj na neho, aj na mňa. Samozrejme, že som tomuto rozhovoru nič nerozumel, ale pravdepodobne doktor dával inštrukcie, ako sa o mňa ďalej starať. Snažil som sa aj niečo povedať, ale podnebie, jazyk aj hrdlo boli tak suché a zapuchnuté, že zo mňa vyšlo iba akési vzlykanie. Ošetrovateľ mi podal do úst fľašu s pipetou a ovlažoval mi ústa a ústnu dutinu, načo som začal kašlať, no pokračoval ďalej a tak sa do mňa dostal prvý hlt čistej vody ani neviem po akom čase. Výživa mi stále tiekla do žily. 

Otáčal som hlavou z boka nabok a moji susedia sa na mňa usmievali. Boli to všetko spojeneckí vojaci. V tomto stane nebol ani jeden Nemec. Môj felčiar mi vymenil kvapačku a tentokrát už prišiel s ešusom, lyžicou a snažil sa do mňa dostať glg teplej polievky, čo mu vôbec nešlo. Bolo to ešte priskoro. Žilová výživa mi dávala silu asi nejaký mix liekov a glukózy. Mohol som  už hýbať s celým telom. Zdravotník mi nechal na stolíku vodu s pipetou. Skúšal som či fľašu udržím v ruke, dalo sa, tak voda bola moja a ja po troške, po glgu snažil sa napiť. Išlo mi to. Skúšal som niečo nahlas povedať, už sa mi vrátil hlas, opuchy podnebia zmizli. Sily z hodiny na hodinu pribúdali, z mojej strany v podvečer bolo posadiť sa na posteli. Išlo to. Keď sa znovu objavil zdravotník ukázal som mu trenky a prstom na pipíka, pochopil, že chcem cikať. Podal mi nádobu.  Asi po hodine sa vrátil a opäť s polievkou. Dal som do seba pár hltov, ale po nejakej chvíli ma začalo nadúvať, žalúdok i zlepené a lenivé črevá pracovali na plné obrátky. Opäť som si vypýtal misu, ale boli to iba vetry.

Ráno som sa už cítil dobre. Už mi aj v žalúdku škŕkalo, teplota ustúpila. Raňajky som mal kúsok chleba a čaj. Nedalo sa jesť rýchlo, pomalinky sústo za sústom. Skúšal som sa postaviť a pár krokov okolo lôžka. Išlo to. Ešte sa mi krútila hlava, ale sily pribúdali.

Po ďalšom dni sa mi snažil zdravotník už naservírovať kompletné menu, jedol som pomalinky, ale za každý krát má nútilo na stolicu: V podstate ma vyliečili. Nasledujúci deň mi pribudli ďalšie sily, takže som sa už špacíroval po celej poľnej nemocnici.