Slúžil som v armádach štyroch štátov / 33. /

Po dlhých rozhovoroch s mojím otcom som sa rozhodol jeho vojnový a povojnový príbeh napísať na tomto blogu. Otec ako šestnásťročný z výcviku " levente " musel na rozkaz veliteľa nyilasovcov, podobne ako aj iní chlapci odísť...

                 ... budovať protitankové okopy pri Moldave nad Bodvou, odkiaľ ich previezli do Košíc, kde už ako maďarskí vojaci pod prísahou pomáhali Wermachtu pri bojoch o Dargov vykladaním vagónov s muníciou, ošetrovaním zranených Nemcov a ich nakladaním do zdravotníckych vlakov, pochovávaním mŕtvych, plnenie nábojok pušným prachom pre húfnice, prípravou menáže. Po štrnástych dňoch nás / dve tisícky  chlapcov /  nyilasovci nahnali do transportu a odvliekli cez Slovensko, Poľsko, Česko, Rakúsko do Nemecka.

                   Mal som jedno šťastie, bol som dobre oblečený, takže aprílové mrazíky sa ma nedotkli. SS si potrpeli pre svojich vojakov tu najlepšiu výstroj. Asi sedemsto - osemsto nemeckých zajatcov strážili amíci a to tak, že na každých päťdesiat, šesťdesiat metrov stál jeden vojak. Okolo tábora boli rozložené ohne a domáci Nemci z domu prinášali drevo a kúrili až do večera. V noci na ohne prikladali amíci.  Nemal som ani potuchu, čo budem robiť. V duchu ma napadalo všetko možné, aj to, že nás jednoducho pošlú domov. Samozrejme toto neprichádzalo do úvahy, predsa len zo strany amíkov bolo podozrenie k návratu k pravidelným nemeckým jednotkám, ktoré ešte, ako som sa neskôr dozvedel, na mnohých miestach urputne bránili svoje pozície. Určite sa nepokúsim o útek a budem vyčkávať. Malú aj veľkú potrebu sme sa snažili robiť v jednej línii, zadky sa utierali so snehom. Samozrejme, že večera nebola a bol som presvedčený, že ani tak skoro nebude žiadne jedlo, ešteže som mal v čutore vodu. Smrdel som sám zo seba, ale takto " voňali " všetci zajatci okolo.

Počas noci sa v okolí tábora ozývala streľba. To boli iste uprchlíci, čo sa ráno potvrdilo, keď ráno na aute zvážali mŕtvych vojakov, ktorých sa opäť ujali domáci a na kárach ich vozili pravdepodobne na cintorín. Dochádzala mi aj voda, jedlo bolo v nedohľadne. Každú noc sa v okolí tábora ozývala streľba. Mnohí nemeckí vojaci mali asi hladu a smädu plné zuby a tak mali snahu potajme opustiť tábor.

Na šiesty deň po zajatí, keď v tábore sa nachádzalo asi jeden a pol tisíc zajatcov prišlo do tábora niekoľko nákladných aut Studebaker. Najprv som si myslel, že prišla vojenská posila, ale pravda bola taká, že tie nákladiaky boli určené na náš odvoz nevedno kam. V bruchu mi už ani neškŕkalo, hlad bol obrovský a smäd som držal na uzde tak, že som mal ešte zopár glgov vo feldflashe, takže omočiť jazyk a stačí.