Slúžil som v armádach štyroch štátov / 30. /

Toto je jeden z mnoho príbehov môjho otca / narod.28.8.1928 - + 21.11.2017 /, ktorý sa odohráva v Maďarsku, Slovensku, Poľsku, Česku, Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, keď slúžil v Maďarskej kráľovskej armáde, Waffen SS, US Army v ...

                     ... Československej armáde a v roku 1949 aj v Československej ľudovej armáde, ako nespoľahlivý bez zbrane v Pomocnom technickom prápore / PTP /.

A tak sme pokračovali k predsavzatiu rodného domova, ale našu pozíciu sa nám nepodarilo zistiť, takže ďalšia dedina a ďalšia, už ale neovešaná hákovými krížmi, ale  v každom okne visela biela zástava, to asi najskôr znamenalo, že amíci sú blízko, no po našom príchode zástavy mizli a opäť zaviali hákové kríže, strach obyvateľov bol veľký. Tu sa nám podarilo natrafiť na armádny sklad, čiastočne vyrabovaný, no nestihli odniesť všetky potraviny. Okrem potravín tu bola munícia, ľahké zbrane, uniformy, látky na šitie uniforiem, plynové masky, obutie a rôzne iné veci. 

Každý z nás si vzal mäsové konzervy, sucháre a to čo sa mu zaľúbilo. Ja napríklad snajpersku pušku s zeissovým ďalekohľadom, ďalekohľad a čiernu kvalitnú vlnenú látku na oblek.  Rozhodli sme sa, že v tejto dedine ostaneme na noc. Prenocovali sme v sklade.

Išli sme kadiaľ nás oči viedli, vidina domova bola veľká. Už ani neviem kde to bolo, ale vedľa cesty v snehu boli v dlhom rade za sebou pozapichované pušky, samopale, lopatky, jednoducho tí pred nami to už mali na háku a zdrhli domov, My sme boli opatrní, čo keď náhodou natrafíme na sviňu fricka. Ani sme nevedeli, čí sme v Nemecku alebo Rakúsku, ale šplhali sme sa po serpentínach v hlbokom snehu nešetriac telo, čo najskôr sa dostať na miesto, kde zistíme svoju polohu.

Neviem koľký deň sme takto blúdili a koľko dedín sme prešli, ale teraz sme sa dostali na odhrnutú cestu od snehu, lepšie sa nám kráčalo, ale to sa ešte nevedelo, že toto boli naše posledné chvíle, čo sme boli ako jednotka Waffen SS spolu.