Môj otec zomrel ako osemdesiatdeväťročný a tak som mal čas podchytiť jeho životné zážitky nielen počas druhej svetovej vojny, keď slúžil v armádach troch štátov, ale aj po vojne v Československej armáde.
Farma a blízke mestečko boli našim územím, kde som sa mohol ja aj moji spolubojovníci pohybovať. Bolo to depresívne obdobie nič nerobenia. Každé ráno " Rozkaz " , rozdelenie do prác. Ale aká práca? Do kuchyne, stráže a to bolo osem chlapcov každý deň. Nebolo dňa aby sme nepočuli hukot lietadiel, no tu ž nemali čo bombardovať a na idúcich pešiakov muníciu nemíňali.
Už ani neviem ktorý deň po nálete na letisko ráno na rozdelení mužstva do prác nám veliteľ oznámil, že sa ideme presúvať do Álp. Berieme všetok materiál ,tak ako sme ho sem doviezli. Najviac som sa obával náletov Predsa len tri dymiace nákladné vozidlá s tridsiatimi štyrmi vojakmi by už spojeneckých letcov mohlo zaujímať.
Našťastie nezaujímalo, spojenecké letectvo lietalo vysoko a určite už malo dopredu vybrané ciele cestou prieskumných lietadiel. A tak sme sa dňom a nocou trepali do Oberstdorfu a potom do Rakúskych Álp, kde sa nás vraj mali ujať iní velitelia, ale s tým istým našim pracovným zameraním, ale ako sa ukázalo to nebola pravda. Totiž v Alpách sme sa mali spojiť s iným jednotkami SS, ktoré mali zastaviť postup spojencov. Nakoniec sa zistilo, že armáda s ktorou sme sa mali spojiť boli väčšinou neskúsení mladíci vo veku pätnásť a viac rokov a už vôbec to nebola armáda, ale iba zopár práporov granátníkov, ktorých zverbovali z Hitlerjugend.
