V otázke, či euro je alebo nie je skutočnou príčinou recesie v Európe, existujú dva tábory s úplne odlišným názorom. Jedni tvrdia, že je onou príčinou, iní zase, že nie je. Paradoxne pravdu majú oba tábory – pravda v tomto prípade totiž závisí od uhla pohľadu na svet, v ktorom žijeme.
V ideálnom svete, kde by sa politickí vodcovia správali rozumne a opatrne, by problémy s recesiou ani nenastali, respektíve by boli oveľa menšie. Vlády by sa nadmerne nezadlžovali a občania by „vyskakovali“ len toľko, čo im ich ekonomika dovolí. Ale bohužiaľ v ideálnom svete nežijeme.
Jedna múdra skúsenosť hovorí, že v reálnom svete sa politici začnú správať rozumne až vtedy, keď vyčerpajú všetky ostatné možnosti. V reálnom svete politici rozhadzujú štátne peniaze dovtedy, pokiaľ sa to len trochu dá. V reálnom svete politici uplácajú svojich voličov ich vlastnými peniazmi. Jednou rukou im síce dajú trochu peňazí navyše, ale druhou rukou im oveľa viac zoberú. V reálnom svete sa štátne zakázky predražia tak veľmi ako sa len dá. A to v záujme toho, aby si vybraní ľudia mohli naplniť svoje kontá vo Švajčiarsku či iných bankových rajoch. Miera skorumpovanosti politikov a ich voličov je však v rôznych krajinách veľmi rôzna.
Primárnou príčinou ekonomických problémov je teda nehospodárne nakladanie s príjmami štátneho rozpočtu, ktorého logickým vyústením je nadmerné zadlžovanie sa krajín. Druhou príčinou je nepružný pracovný trh a nadmerné sociálne výhody zamestnancov spôsobené silnými odbormi. Takže euro by v tom vlastne malo byť nevinne. Ale celé to je trochu inak.
Pokiaľ krajiny, ktoré sa nadmerne zadlžujú a majú zlú ekonomickú politiku, disponujú vlastnou menou, tak toto ich „turecké hospodárenie“ sa prejavuje tým, že neustále klesá kurz ich meny. Výrobcovia danej krajiny majú na jednej strane sťaženú situáciu kvôli zlým podmienkam vo svojej krajine, na strane druhej im to však kompenzuje stále mäkšia a mäkšia vlastná mena. Dôsledkom je, že ich výrobky sú v zahraničí stále konkurencieschopné a predajné.
Hlavným prejavom takejto hospodárskej politiky je relatívne vysoká inflácia – hlavne v porovnaní s nemeckým štandardom 2 % ročne. Štát síce svojim zamestnancom pravidelne a štedro zvyšuje mzdy (a to isté musia robiť aj podnikatelia), na druhej strane zamestnancom celé zvýšenie mzdy „zhltne“ inflácia. Inak povedané, zamestnanci síce dostanú každý rok viac a viac peňazí, ale v skutočnosti si môžu dovoliť kúpiť len to isté množstvo tovarov a služieb ako predtým.
Tento systém vyhovuje aj štátu aj zamestnancom – a v podstate sú všetci na to zvyknutí, ale hlavne spokojní. Tejto hospodárskej politike sa hovorí expanzívna. Jej hlavnými predstaviteľmi boli a stále sú Taliansko, Grécko a Francúzsko. Stačí si len porovnať kurzy talianskej líry či francúzskeho franku voči nemeckej marke po 2. svetovej vojne a pred vstupom do eura.
Čo sa však v týchto krajinách stalo po vstupe do spoločnej meny? Zásady a princípy expanzívnej hospodárskej politiky zostali. Štáty si naďalej požičiavali peniaze a štedro zvyšovali platy svojim zamestnancom. Ale inflácia sa podstatne znížila. Pretože pri spoločnej mene a voľnom pohybe tovaru ceny tovarov jednoducho nemôžu rásť tak rýchlo ako pri vlastnej mene. Inflácia totiž vo veľkej miere závisí od najrozvinutejších ekonomík, ktoré využívajú spoločnú menu. A tou je Nemecko. A nízka miera inflácie v Nemecku znižuje aj mieru inflácie v ostatných krajinách (na vysvetlenie by bol potrebný samostatný článok).
Pre krajiny ako Grécko, Taliansko či Francúzsko tak euro prinieslo prudký rast životnej úrovne. A aj preto si ho občania týchto krajín tak veľmi chválili. Nikto sa však už nepozeral na to, čím je tento „zázračný“ rast vykúpený. A daň to bola skutočne veľká.
Tou daňou za rýchly rast životnej úrovne bola klesajúca konkurencieschopnosť domácich firiem. Už som to spomenul: kým mali tieto štáty vlastnú menu, tak firmám pri zlej hospodárskej politike pomáhalo postupné znehodnocovanie vlastnej meny. Ale pri spoločnej mene táto pomoc skončila.
Vysoký rast miezd, ktorý nebol sprevádzaný rastom produktivity práce, spôsoboval rast cien domácich výrobcov. A to do takej miery, že pre obchodníkov bolo výhodnejšie dovážať tovary zo zahraničia (hlavne z Nemecka) ako ich nakupovať od domácich výrobcov. Azda najabsurdnejším príkladom je dovoz rajčín (rajčat) a inej zeleniny z Holandska do Grécka.
Čo však robiť s rastúcim počtom nezamestnaných? Múdre hlavičky vo vládach aj na to vymysleli mastičku. Zamestnali ich v štátnych úradoch a inštitúciách a veľkým firmám zakázali prepúšťať zamestnancov. A zase všetko vyzeralo úplne ideálne. Gréci, Taliani či Španieli už na poli nerobili, to už bolo už pod ich úroveň. Najímali si na to gastarbeiterov. Fyzická práca im už nevoňala a snom (takmer) každého občana bolo pracovať pre štát.
Ale aj tu bolo treba platiť daň. Daň sa totiž v živote platí zo všetkého. A tá daň bola opäť značná – obrovské zadlžovanie štátu. Rozdiel medzi výdavkami štátu (za zamestnancov, za štátne investície atď.) a jeho príjmami z daní totiž stále rástol. Ale tu zase pomohlo euro a problém bol (naoko a dočasne) vyriešený. Ako?
Už som spomenul, že keď tieto štáty mali vlastnú menu, tak mali aj vysokú infláciu. Keď si chceli požičať od niekoho peniaze, museli mu vrátiť peniaze zvýšené o infláciu. Krátke vysvetlenie: ak je v nejakej krajine inflácia 2 % a vy dostanete úrok 3 %, tak reálne zarobíte len 1 %; ak však dostanete úrok len 1 %, tak ste 1 % v strate. Ak je v nejakej krajine inflácia 8 %, tak jej nikto so zdravým rozumom nepožičia na úrok 6 %, pretože by bol 2 % v strate.
Vysoké úrokové miery držali rozhadzovanie politikov na uzde. So spoločnou menou a nízkou infláciou však prišli aj nízke úrokové sadzby. A rozhadzovanie štátnych peňazí vo veľkom sa mohlo začať. Opäť krátke vysvetlenie: Štáty zvyčajne splácajú len úroky, len zriedkavo aj istinu. Ak teda klesla úroková miera zo 6 % na 3 %, tak si štát mohol odrazu požičať 2x viac peňazí za rovnaké úroky. A tak sa vo veľkom rozbehla "žúrka" za štátne. Lenže zvyk je železná košeľa a na dobré si politici aj občania rýchlo zvykli. Aj na zadlžovanie. Niekoľko rokov táto mega party za štátne peniaze mohla fungovať a aj fungovala.
Absurdné na tom je, že z makroekonomického hľadisku, teda z pohľadu rastu HDP, bolo všetko v najlepšom poriadku. Pretože pri raste HDP sa spravidla nikdy neuvádza, čo tento rast spôsobilo a hlavne ČÍM BOL ZAPLATENÝ. (Najpohodlnejšou a klasickou ľavicou metódou sa rast HDP dá dosiahnuť tak, že si štát požičia veľký balík peňazí a ten minie na predražené štátne zakázky a vysoké mzdy svojich zamestnancov).
Tento stav bol však dlhodobo neudržateľný. Podobne ako keď si zoberiete v banke úver na pol milióna Kč, tak si rok-dva môžete dovoliť žiť „na vysokej nohe“. Ale skôr či neskôr musí prísť účet. A ten aj prišiel. Najskôr v Grécku a potom aj v ostaných južanských štátoch.
Najlepším riešením pre tieto krajiny by bolo bývalo vyhlásenie bankrotu a návrat k vlastnej mene. Nasledoval by prudký pokles ekonomiky aj životnej úrovne na úroveň spred 15-20 rokov. To by však nebola bývala žiadna katastrofa, len zreálnenie skutočného stavu ekonomiky. A dnes už problémové krajiny mohli byť na ceste reálneho rastu, aký umožňuje stav ich ekonomiky. Toto riešenie však z politických dôvodov neprichádzalo a stále neprichádza do úvahy. Krajiny sa tak trápia a budú ešte dlho trápiť.
Zhrnutie: skutočnou príčinou recesie v Európe je nerozumná hospodárska politika niektorých krajín. Euro je však veľkým, aj keď nepriamym spoluvinníkom. Pretože dlhodobo umožnilo skrývať problémy. S vlastnými menami by južanské štáty mohli tiež robiť nezodpovednú politiku, ale v oveľa menšom rozsahu, ako to bolo pri používaní jednotnej meny. S drachmou, lírou, pesetou či frankom by sa situácia nikdy nestala takou vážnou ako s eurom.
