Bola nedeľa a ja som bol lenivý ako tá ťava. Nikam sa mi nechcelo, ale začala ma naháňať maškrtná, tak som sa premohol a išiel do cukrárne pre zákusky.
V cukrárni v Ruprechticiach majú dobré, síce trochu pridrahé, ale naozaj chutné, priamo delikátne. Chute sa striedajú pri každom ďalšom súste ako korupčníci vo vedení štátu. Kúpil som si tvarohový a belgický. Karamelové nemali. Tie mám najradšej. Asi je už niekto predo mnou zožral. Predáva je tam taký sympatický plešatý pán. Vždycky stojím vo fronte najmenej desať minút. To by nebolo ani tak zlé, keby som v tej fronte nestál ako prvý. To sa mi stáva aj v iných obchodoch. Hlavne sa mi to stávalo v Tescu na Fugnerce. Tam bola u syrov taká baba, teda pani, a tá mi to robila pravidelne. Možno tam ešte stále robí, ale ja tam pre istotu už nechodím.
Tiež je zvláštne, že keď krája syr alebo mäso nejaká ženská, nikdy sa netrafí do váhy, ktorú som si povedal. A ešte zvláštnejšie je, že tovar má vždy o štvrtinu váhy navyše. Predtým som na otázku, či to môže tak zostať, mával rukou. Dnes už rukou nemavam, ale chcem to presne s desaťpercentnou presnosťou. Myslím, že sa to tie ženské za niekoľko rokov už mohli naučiť a tak mi pripadá, že to robia z nejakého dôvodu schválne. A keď to chcem presne, tak sa začnú tváriť, ako nahnevaný smajlík. Lenže ma to neodradí. V jednej knihe som sa dozvedel, že sa tomu hovorí princíp.
Taky si myslím, že tie ružové svetlá v predajniach mäsa a údenín by sa mali zakázať ako protizákonné. Ja si vždy kúpim taký krásny ružový tovar a doma zistím, že sa mal predávať skôr v zelenine. Radšej teda kupujem všetko vcelku než nakrájané. Šanca, že tovar ostane ružový aspoň vo vnútri je oveľa vyššia. Veď je to zámerné klamanie zákazníka. Alebo nie? Čo myslíte?
V tých marketoch ma taky pekne štvú fronty pri pokladni. Oni tí ľudia sa musí vždy nalepiť priamo na mňa a tovar pchať priamo k tovaru môjmu, ako keby tým ten proces odbavovanie mohli urýchliť. Ani o sekundu sa im to nepodarí, lebo tá predavačka každý kúsok musí vziať do ruky a zmeniť peniaze. Raz som jednej pani povedal, prečo sa na mňa tlačí, veď ten pás je nekonečný a nič jej neutečie. Pozerala na mňa ako vrana a nedokázala na to nič odpovedať.
Ja to nechápem, prečo tí ľudia nie sú schopní dodržiavať zdravý prirodzený odstup a lezú po sebe ako hmyz. Tiež neviem, ktorý somár vymyslel, že si nesmiete vziať košík na nejaké miesto, kde si všetko v pokoji uložíte do batožiny, ale musíte to tam rýchlo napchať ihneď, pritom niektoré tupé pokladníčky vám začnú do toho strkať tovar ďalšieho zákazníka. Raz som tam takto rozptýlený zabudol peňaženku.
Ja by som to urobil ako v banke. Tak v polovici pásu by bola čiara značiaci diskrétnu zónu a tú by mohol prekročiť ďalší zákazník, až by pokladníčka bola pripravená odbavovať ďalšieho a zapla by svetielko, pritom za pokladňou by bol kúsok ďalšieho pásu, ktorý by viedol na otočný sektorový stôl. Zákazník by počas markovania tovar neukladal, sledoval by správnosť ceny, potom by zaplatil a až potom všetko v pokoji uložil. Ale aj musím uznať, že ženské sú na tento druh roboty, ktorá sa dookola opakuje, naozaj dobré. Mňa by z toho trafilo. Klobúk dole za tú psychickú výdrž a trpezlivosť.
Ale to som sa rozhovoril. Tak som vyšiel z tej cukrárne a čosi ma prinútilo ísť s tými zákuskami do lesa namiesto domov. Svetlo bolo naozaj nádherné, ale ma to fotenie už ani nebaví, pretože nemám dobrý aparát a nikam sa to nevyvíja. Nakoniec som niečo vyfotill len tak. A to je zaujímavé, že keď nemáte žiadnu ctižiadosť, a ani sa vám tá vec nechce robiť, tak ono to zrovna ide úplne samo.
Ale ten mobil s dotykovým displejom mi naozaj lezie na nervy.
Predstavte si, že má funkciu, že keď dáte telefón k uchu, tak sa zamkne klávesnica, aby tam nešlo niečo uchom zopnúť. Lenže u mňa to funguje práve naopak. To som zistil práve keď som telefonoval do UPC, kam sa dovolávate cez automat a to je pre mňa hrôza strašná príšerná. Nakoniec tam ani nemali kolónku pre môj dotaz, tak som to chcel položiť a ono to nešlo, a tak som začal nadávať na tých inžinierov v Samsungu. Medzitým som sa dovolal, čo som ale nevedel a oni si tie všetky prosté slová nahrali a potom mi ich pustili späť.
Ten telefón má hrozne veľa ikon, ale deväťdesiat percent je ich úplne pre mačku. Každú chvíľu sa nejaké nechtiac dotknem a ono sa začne točiť také koliesko a ja musím furt čakať. V tú chvíľu mám sto chutí použiť telefón ako bumerang. Čo sa mi páči, je vedecká kalkulačka, ale musíte sa k nej zakaždým preklikať. Čo sa mi nepáči, že sa automaticky otáča obraz, ale nikdy tak, ako ja chcem. Potom s tým telefónom zaklopem ako s rumba guľou a ono sa to na chvíľu spraví.
Čo ma ale s.rie zo všetkého najviac, je internet, ktorý jazdí ako autobusy za komárov. Ak sa chcete dostať ďalej než za humná najbližšieho servera, tak sa musíte obrniť trpezlivosťou marketovej pokladníčky a niekedy sa tam ani nedostanete. Mám stále väčší pocit, že internet vás presmeruje tam, kam on chce, ale nie kam chcete vy. A ešte viac ma s.rie, že všade chcú po vás pre každý prd vytvoriť účet. Kto si tie všetky heslá má zapamätať. Je to také čudné, ja mám desiatky účtov a nikde žiadne peniaze.
Tak tohle byla zpověď polodementní složky mé psýché.
U posledních třech fotek mi bylo líto bílého nebe, tak jsem si stáhl GIMP a nebe prostě domaloval tak, aby přibližně odpovídalo skutečnosti. Všechny jsou z okolí Kateřinek (Liberec).
