Bol to môj prvý prenajatý byt. Prázdny a neprívetivý - presne ako môj bankový účet. Jediný dominantný prvok v obývacej miestnosti bol ošúchaný bledomodrý koberec. V spálni bolo i linoleum a starý matrac.
Kúpeľňa bola z umakartu a stenu zdobilo matné, prasknuté zrkadlo. Nebol v nej ani sprchový kút, ani vaňa, ale taký prapodivný hybrid. Celá atmosféra kúpeľne vytvárala pocit, že bola navrhnutá v post-apokalyptickom architektonickom slohu, ak teda vôbec niečo také existuje. Kuchyňa bola taká malá, že keď ste v nej chceli zmeniť názor, tak ste museli prejsť do obývačky. V stiesnenom priestore sa nachádzal malý stolík s dvomi stoličkami a v rohu trucovala oprskaná dvojplatnička. Pach po spálenom tuku a cigaretovom dyme bol rovnako zažratý do chladných sivých stien ako aj do žltosivej záclony, ktorá smutne spomínala na svoju dávnu bielobu. Ježišikriste, ten byt bol tak depresívny, že keby to bolo fyzicky možné, tak by určite spáchal samovraždu. Cez to všetko to bolo miesto, kam som sa každý večer rád vracal. Pocit slobody je rovnako slepý ako láska.
V byte o poschodie vyššie, žil nejaký sexuálne náruživý pár. Cez tie panelové steny bolo počuť všetko. Nikdy som sa s nimi osobne nestretol, ale ten rytmický súzvuk ich tiel a vzdychov som mal tak napočúvaný, že som sa párkrát pristihol pri myšlienke, či sa to už nedá považovať za trojku. Oproti môjmu bytu býval sused, ktorý si rád a často vypili. Bol to obrovský chlap s obrovskými rukami s ktorými pokojne vyklepete aj dvojcentimetrové rezne. Keď som sa raz vracal z práce, tak sme sa stretli na schodisku. Jednou rukou sa opieral o zárubňu a druhou sa snažil odomknúť dvere od vlastného bytu. Zaregistroval som, že s tým má značný problém a ponúkol som sa, že mu s tým pomôžem. Pomaly ku mne otočil hlavu a asi do troch sekúnd sa rovnakým smerom otočili aj jeho oči. Nevinne sa usmial a nezrozumiteľne mi niečo odpovedal, pričom rozpačito pokrčil ramenami. Jazyk opilcov – jediná skutočná medzinárodná reč. Natiahol som k nemu ruku, aby mi podal kľúč. Pozrel som na jeho ruku a zistil som, že miesto kľúča zviera medzi prstami päťkorunáčku.
Vtedy mi to pripadalo komické, ale neskôr som sa na túto príhodu pozeral ako na krásnu metaforu. Život je plný zamknutých dverí a existuje ich len pár od ktorých vlastníme kľúče. A práve tie zvyšné sa snažíme nejakým spôsobom celý život otvárať. Niekedy trpezlivo, niekedy netrpezlivo skúšame kľúč za kľúčom, ale dvere nedokážeme odomknúť. To nie je možné, hovoríme si a neveriacky krútime hlavou. Občas je to na skutočne na zbláznenie.
Začneme si klásť otázky. Máme vôbec tie správne kľúče? Nie je náhodou kľúč z druhej strany dverí? Nemáme radšej zvoniť a čakať, kým nám niekto neotvorí? Či dokonca, nemajú tie dvere ostať zavreté? A tých možno je presne toľko, koľko je na svete dverí.
A pravdepodobne existuje aj možnosť, že sme iba opití životom a medzi palcom a ukazovákom zvierame namiesto kľúča mincu. Opierame sa o zárubňu a niečo nezrozumiteľne bľaboceme, aby nás v poslednej chvíli zachránil Deus ex machina v podobe suseda.
Som si tým plne vedomý a zároveň sa ospravedlňujem sa nesúvisiaci a zbytočný úvod, ale bol mojim kľúčom k pointe.
