Balada

Jožo postáva pri krčmovom pulte a občasne si odpíja z piva. Na druhej strane pultu stojí čašníčka Zuza, ktorá sa opiera o chladničku a letargicky vyfukuje cigaretový dym.

Obaja v tichosti  a takmer s nábožnou vážnosťou hľadia do neurčitého bodu, ktorý v odborných kruhoch nazývame doblba.

Jožo by sa jej strašne rád prihovoril, ale nevie čím by Zuzu zaujal. Aj napriek tomu, že má svoje tienisté stránky, stále je to ľudská bytosť, ktorá hľadá kúsok toho povestného ľudského tepla a dotyku. Zuza ním však pohŕda a čo viac, dokonca sa dá povedať, že k nemu pociťuje neprekonateľný a neskrývaný odpor. Jožo je pre ňu len ďalší primitívny tvor, ktorý sa v nevypočítateľnej perióde zjavuje a mizne v miestnom pohostinstve. Je ako kométa, ktorej eliptická dráha pretína dva zásadné body. Domov a krčmu.

Dôvod Zuzinho odporu však Joža nezaujíma. Veľmi dobre vie, že to nie je nič osobné. Ona totiž nenávidí všetko a všetkých. Je nepríjemná, nevľúdna a tak skončila tam, kde väčšina týchto ľudí na Slovensku končí - v službách.

Čo je to však tá nenávisť, ktorá ju tak pevne ovláda? Nuž, pre niektorých ľudí je nenávisť len jedna z mnohých emócií. Dokonca sa nájdu aj takí, ktorí ju vnímajú ako opak lásky. Aj keď o tejto definícii sa dá polemizovať, už len preto, že nenávisť dokáže spájať ľudí rovnako silným putom ako práve láska. A práve tak nenávisť vníma aj Zuza, rovnako ako lásku: vnútorne, intenzívne a opojne.

Jožov spôsob uvažovania sa však hýbe v iných intenciách. Páči sa mu, že čašníčka má veľké prsia a ešte väčší výstrih. Zbožňuje sledovať ako sa jej rúž otláča na filter cigarety, alebo spôsob akým si napráva ramienka podprsenky. V jej prítomnosti je totiž všetko krajšie. V jeho romantickej predstave sa Zuza za pultom znáša ako anjel, sprevádzaná jemne tlmenými svetlom a za zvuku nejakej romantickej melódie. Na druhej strane sám seba vníma pokorne, cíti sa ako posledný bezvýznamný úbožiak, zatiaľ čo ona je vznešená kráľovná. Asi by sa čudoval, keby tušil, že presne tak ho vníma aj Zuza. Samozrejme bez tej rojčivej príchute a bez svetelnej a hudobnej kulisy.

Komunikovať s ňou je pre neho len jedna z mála možností, ako môže prísť do styku, aj keď len konverzačného s ženským pohlavím. Problém je však v tom, že keď túži ženy verbálne upútať, tak sa u neho náhle a naplno prejaví záhadná porucha reči a myslenia. Opýtať sa, ako sa jej darí, alebo jej zložiť nejaký kompliment považuje za neoriginálne. Preskakuje z jedného myšlienkového konceptu do druhého. Dalo by sa povedať, že je Sergej Bubka konceptov. Fenomén patriaci do konceptnej siene. "Možno by stálo za pokus nahodiť tému o počasí, to sa predsa bežne robí, ak viazne reč,” uvažuje. Ibaže, čo sa jej opýta, keď obaja žijú v rovnakom zemepisnom pásme? Škoda, že Zuza nepochádza z Kuala Lumpur a Jožo z Reykjavíku. To by sa potom veru parádne debatovalo.

Nakoniec Jožo lišiacky vytiahne z vrecka od nohavíc škatuľku cigariet a teatrálne sa začne šacovať, akože hľadá zapaľovač, ktorý má samozrejme schovaný vo vrecku.

„Zuzka, asi som si zabudol zapaľovač doma, nepožičala by si mi tvoj?” nahodí udicu. Tá sa na neho ani nepozrie a oznámi mu, že mu nič požičiavať nebude. Je to holý fakt. Ona predsa nepracuje v požičovni zapaľovačov, ale v krčme. Ak chce zapaľovač, tak si ho musí kúpiť za euro dvadsať. „Tak mi teda predaj modrý, bude mi pripomínať tvoje oči,” odpovedá a frajersky na ňu žmurkne. Čašníčka s hnedými očami a absentujúcou mimikou v tvári mu podá žltý zapaľovač. Jožo ani nepípne, ale vo vnútri ho zžiera nepríjemný pocit. Zbytočne minul euro dvadsať za niečo, čo ani nepotreboval a nikam sa nedopracoval. Krava jedna, pomyslí si. Urazenému Jožovi pomaly dochádza, že Zuza o jeho spoločnosť nemá absolútne žiadny záujem a zaprisaháva sa, že s ňou už nikdy neprehovorí. On predsa nie je odkázaný na nejakú lokálnu výčapníčku, to určite nie. Má svoju hrdosť a zásady a tých sa pevne drží. Zapáli si cigaretu žltým zapaľovačom, poriadne si potiahne a predsa len sa jej opýta, čo hovorí na to šialené počasie.

Zuza robí svoju prácu príliš dlho na to, aby v nej nachádzala potešenie. Po všetkých tých rokoch a nenaplnených životných ambíciách prenáša svoj hnev a frustráciu na všetkých okolo. Už ani sama nevie kedy sa jej dokonale naplánovaný život zmenil na tento ubíjajúci stereotyp. Na jej pomyselnej čiare života sú viditeľné všetky body, ktoré formovali jej existenciu. Bod, ktorý označoval hranicu medzi obdobím spokojnosti a nespokojnosti už nájsť nedokáže. Vyschol ako mokrý chodník po letnej búrke. Už ho proste niet.

Teraz tu stojí a nalieva alkohol, poslednú legálnu drogu akejsi skvadre zúfalcov. Je to reprezentatívna vzorka Slovákov s ich typickou dobrosrdečnosťou a pohostinnosťou, ktorá je však pevne oplotená závisťou a egoizmom. Viete koľko potrebuje Slovák ku šťastiu? Málo, ale podmienkou je, aby ostatní mali ešte menej. Niektoré vlastnosti svojich predkov, ktorí dlhé roky ohýbali chrbát zdedili. Napríklad ukazovanie prstom na všetkých len nie na seba. Pozoruhodná je ich schopnosť sa vyjadrovať k čomukoľvek. Pseudoexperti na politiku, šport a ak je potrebné aj na ústavné právo. Insitní historici, skeptickí vizionári a v neposlednom rade aj psychológovia, ktorí majú červený diplom z vysokej školy života. Výnimkou tohto all stars tímu je Čech Jirka Veselý z Kladna, ktorý sa na Slovensko priženil koncom osemdesiatych rokov. Svoju hrdosť, na to že je príslušník českého etnika zdôrazňuje hlavne tak, že keď je pod parou, tak neustále každému opakuje mantru, že "na rozdíl od Slováků, my umíme vařit pivo a hrát hokej."

Tieto existencie, žijúce vo vlastných mikrosvetoch, v ktorých sa za osobné víťazstvo považuje naskočenie štyroch pomarančov na displejoch hracích automatov, jej dennodenne pijú krv. Je však otázne, kto má právo komu, čo vyčítať. Za Zuzanin nevydarený život nikto z nich vinu nenesie, oni sú len akousi nepríjemnou súčasťou jej  kľukatej cesty ku šťastiu. Ona sa ich štíti a pohŕda nimi. Možným dôvodom jej nadraďovania sa je to, že ona v sebe ešte stále vidí možnosť byť niekým iným. Súčasná koexistencia s nimi je len nejaké nepochopiteľné nedopatrenie. Zatiaľ čo oni, svoju životnú úlohu už dávno prijali s pokorou. O to silnejšie sa však u nej prejavuje strach, hlavne v momentoch, keď si pripúšťa, že niekto iný už z nej asi nebude.

Zuza sa nad Jožom zľutuje a rozvinie teda debatu o počasí.

„Vieš, keď je zima, tak chceme teplo a keď je teplo, tak chceme zimu,” zafilozofuje. Jožo sa hneď chytí a namieta, že jemu zima nevadí. Svoje tvrdenie opiera o empirický fakt, že keď je mu zima, tak sa vie teplejšie obliecť, ale keď mu je horúco, tak z kože sa vyzliecť nedokáže. Z obavy, že pre Zuzu je týmto tvrdením debata uzavretá, pridáva ďalšie neodškriepiteľné fakty o nevýhodách horúceho leta oproti chladnej zime. Jednou z nich je potenie. V lete sa nadmerne potí na celom tele, zato v zime sa mu potia len nohy a to sa dá v pohode vydržať.  „Ale vieš čo naozaj neznášam? pýta sa jej Jožo a klepe prstom na pohár od piva, aby jej naznačil, že mu má natočiť ďalšie. „Keď som celý spotený a chce sa mi na záchod. Ako si tak sťahujem nohavice, tak sa mi trenky zrolujú po stehnách až ku kolenám do takých šúľkov. Potom je strašne komplikované si ich natiahnuť späť. Vieš, čo myslím?”

Ale Zuza ho už nevníma. Jožo v myšlienkach sám seba pokarhá, že to asi prepískol a Zuzu zbytočne vyplašil svojou intímnou spoveďou. Odpije si z čerstvo načapovaného piva a pohľad mu rovnako ako Zuze opäť upadne do neurčitého bodu. Obaja sa opätovne uzavrú do seba. Je to ten najväčší pocit osamotenia na svete. Byť uväznený vo vlastných výčitkách a premárnených nádejach. Človek už vlastne nevie, či niečo hľadá, alebo pred niečím uteká.