Každá generácia má iné deti. Respektíve deti sú stále deti, mení sa len prostredie, v ktorom vyrastajú. Tým pádom sa mení aj ich detstvo. Žijú v inej dobe, v inej spoločnosti a sú obklopené inými vecami, ako som bol ja, alebo vy.
Hovorí sa, že ľudia sa nemenia a ich správanie sa do istej miery zhoduje s tým, ako sa správali aj v minulosti. Pokiaľ sa teda bavíme o ľudskej povahe. Preto sú stále aktuálne Shakespearove hry, alebo príbehy, ktoré boli napísané už stovky rokov pred nami. Nespochybniteľné však je, že čo sa týka technológie, tak v tomto smere sme už úplne inde ako naši predkovia. V súčasnosti dokážeme za pár sekúnd zvládnuť to, čo v minulosti bolo v rovine zázraku. Dnes sa môžem pozrieť, ako nejaká sonda odfotila Saturn a pritom ešte včera som si pretáčal audiokazetu na ceruzke.
Dnešné deti prahnú hlavne po elektronike. Stále by chceli novšie mobily, tablety, hracie konzoly a podobne. Televízia je pre nich už dávno mŕtve médium a jej alternatívnym svetom je internet, sociálne siete, či streamovacie média. Nie je nijako neobvyklé, že dnes už veľmi malé deti perfektne ovládajú mobil. Pre porovnanie, ja som v ich veku žral piesok a do nosa si strkal hlinené guľôčky.
My sme väčšinu času trávili vonku. Hrali rôzne hry, alebo sa len tak naháňali. Určite sme nedohadovali, že sa stretneme o piatej pre výmeničkou s hokejkami, aby sme si zlepšovali motorické vlastnosti, alebo zabraňovali obezite. Šport bola zábava, nič viac. Bola to vlastne iba jedna z možností ako zabiť nudu. Keď nebola chuť na šport, tak sme si kreslili kriedou po chodníku, alebo si sadli na schody a vymieňali sme si poštové známky, céčka, servítky a ja neviem, čo všetko sa ešte zbieralo. Keď tak nad tým uvažujem, tak to bola taká „doba zberová“. Okrem iného sa totiž v hojnej miere zbieral papier, pomarančové šupky, šípky, podbeľ... Proste zbieralo sa všetko. Dnes už mi z toho všetkého ostala len odvaha pozbierať silu na to, aby som dokázal prežiť od jednej výplaty k druhej.
Nemali sme skateboardy, pennyboardy ani hoverboardy. Mali sme bicykle. Lepšie, alebo horšie. Kto mal favorita, tak na ňom musel pretočiť barany – to bol zákon ulice. My, ktorí sme to šťastie nemali, sme aspoň medzi špice na kolesách strkali kúsky plastu z jogurtových kelímkov, aby to „rapkalo“. Miesto instagramu sme mali pamätníčky. Každý s originálnym príhovorom: „Môj pamätník v srdci majte, listy z neho netrhajte. Lebo veľkú radosť mám, keď sa doňho pozerám.“ Maľovali sme do nich čokoľvek, od koníka Hrbáčika, až po Sandokana. Nemali sme photoshop, ale s vyplazeným jazykom sme obkresľovali plastové šablóny Inspiro.
Tí intelektuálnejšie založení mastili Logika, Rubikovu kocku, alebo Ukaž co umíš – geniálny počin okresného priemyslového kombinátu v Semiloch. Čo sme nemali, sme si vyrobili, alebo prispôsobili. Čím menej sme mali, tým viac sme boli nútení niečo vymyslieť. Paradoxne to bol práve nedostatok čohokoľvek, čo nás tlačil k tým najlepším nápadom. Kus dreva, štipec, lepiaca páska, dva klince, guma z otcových starých treniek a mal som kušu. Potom už len chýbalo na špajdle pripevniť špendlík a mohli sme sa hrať. Čudujem sa, že som dospelosť dosiahol s párnym počtom očí.
Každá generácia si prechádza konfrontáciou medzi rodičmi a deťmi – aké to bolo za nás versus aké je to teraz. „My sme sa nikdy nenudili“ hovoríme im. Otázne je, či sme na tom mali nejakú zásluhu, alebo sme proste inú možnosť nemali. Boli by sme dnes inými deťmi, ako sú tie súčasné? Skákali by sme vonku cez gumu, kreslili po chodníkoch, keby sme mali internet a počítačové hry? Vedeli by sme inak využiť svoj voľný čas?
Keď bol syn malý, tak som mu kúpil poštové známky aj album. Ešte teraz si dokážem vybaviť to zdesenie v jeho očiach. Dva dni som ho kontroloval, či náhodou nechce volať na linku detskej pomoci. Každá generácia by mohla vyčítať tej súčasnej, že je iná. Je absurdné, aby sme našim rodičom vyčítali, že sa prečo si v detstve miesto počúvania rádia, radšej družne nespievali ľudové piesne, alebo prečo radšej vo voľnom čase netvorili postavičky z kukuričného šúpolia. Takto by sme mohli ísť až do momentu, kedy by sme im mohli vyčítať, prečo si radšej z kostí zvierat nerobili hrebene.
Nové technológie vždy ovplyvňuje hlavne mladých ľudí. Preto sa stáva, že spätne pociťujeme určitú nostalgiu aj za takými vecami, ako napríklad rádio, gramofón, magnetofón a podobne. To, že novinky vo svete technológií sú úžasná vec som pochopil už v detstve. Pamätám si ešte na to, keď sme mali televízor bez diaľkového ovládača. Hádajte kto musel neustále chodiť zvyšovať hlasitosť, znižovať hlasitosť, prepínať alebo dokonca aj dolaďovať? Ešteže vtedy boli len dva programy. Keď sme neskôr kúpili televízor aj s ovládačom, bol to veru oslobodzujúci pocit.
Na druhú stranu ma vedia nové technológie aj poriadne iritovať. Napríklad keď prišli na trh bezdotykové mobily. Hlavný problém som mal s tým, že som často niekoho zrušil počas telefonovania. Pravdepodobne to bolo zapríčinené tým, že mám lícne kosti ako Hanka Zagorová a tým pádom som telefón ovládal aj keď som sa ho nedotýkal prstami. Tklivo som si spomínal na tie staré dobré časy keď existoval len klasický telefón. Kde sú tie časy, keď existovali telefónne búdky. Tie útulné domčeky, počmárané odkazmi, kto koho miluje. Na chladných kovových schránkach kľúčmi vyryté srdcia prestrelené šípom, alebo aj verejne pohoršujúce kosoštvorce s čiarami uprostred. Železnou reťazou spútaný, otrhaný telefóny zoznam, v ktorom ste mohli nájsť čísla svojich lások, priateľov, alebo terče pre svoje detské žarty. „Dobrý deň, pán Zajac? Chcem sa opýtať máte radšej kapustu, alebo mrkvu?“ - ani sme nečakali na odpoveď, už sme sa váľali od smiechu. Vstupenkou do sveta telefonovania bola obyčajná minca s kľačiacou ženou, ktorá sadí lipu.
Svet technológií sa neustále vyvíja a my spolu s ním. Prečo sa deti málo hýbu, športujú, alebo nezaujímajú aj o iné veci, nie je otázka na ne, ale na nás. Rovnako, ako otázka, čo sa s tým dá robiť. Deti sú deti. Rady sa hrajú, zabávajú a je jedno či je rok 1 alebo 2 352.
Za dvadsať, tridsať rokov budú súčasné deti už rodičia. Budú spomínať na tie svoje mobily, tablety, konzoly a sociálne siete s nostalgiou. Budú krútiť hlavami nad svojimi deťmi a čudovať sa nad formou ich zábavy. Čo to bude sa ani neodvážim tipovať. Budú im hovoriť, aké zábavné bolo ich detstvo. Ibaže ich deťom to už zábavné nepríde, rovnako, ako sa súčasné deti už nebavia napríklad na filmoch s Funesom, Belmondom, či Pierrom Richardom.
Nakoniec človek musí priznať fakt, že v konečnom dôsledku vychovávame deti pre svet, ktorý už dávno neexistuje. A asi na tom niečo bude. Ešte šťastie, že ľudská povaha je nemenná, v tejto téme im ešte stále môžeme pár dobrých rád zanechať.
