Keby sa dala Fourierova transformácia aplikovať na ľudí,
spektrum by pravdepodobne vyzeralo ako porúbaný les....každý niekde inde,
s charakteristickým chemickým posunom.
Namiesto nejakých širokých filozofických opisov prejdem rovno k veci.Prostredie v ktorom momentálne žijem je pre mňa natoľko inšpiratívne,že som sa rozhodla s Vami virtuálne podeliť o svoje zážitky.Pred dvoma mesiacmi som si začala robiť doktorát z chémie na Kráľovskej univerzite v Belfaste.S ľuďmi, o ktorých by som chcela písať mám spoločné viac než len okruh disertačnej práce a to aj napriek tomu, že sme kultúrne diametrálne odlišní.
Keď sa stretneme ráno v laborke nezahajujeme náš spoločne strávený deň konverzačným vodopádom, občas pristihneme jeden druhého ako bezcieľne čumíme z okna...čo nemusí nutne znamenať, že sme na ceste k Nobelovej cene, ale každopádne to znamená: Neopováž sa ku mne teraz ozvať, lebo PREMÝŠĽAM.
Svoj stôl som vyfasovala medzi Isaacom a Laurentom. Isaac je zo Zimbabwe a je z nás najstarší.Celý minulý týždeň presedel na okne pri telefóne nervózny ako prasa pred porážkou.Čakal na výsledky volieb v Zimbabwe zatiaľ čo my všetci sme sa dali do jarného upratovania...na každého pozdrav odpovedal iba:“They are all fucking bastards...“Rozumeli sme samozrejme. Približne po troch dňoch som nadobudla pocit, že z nášho labu musí byť azda riadená celá zimbabwská opozícia...ten telefón sa mu už topil v ruke.Každopádne ak naozaj bola tak to pomohlo, Isaac tento telepatický boj s Mugabem vyhral.Počúvať štyri dni v kuse Sindebele dialekt bolo osviežujúce asi ako ranné správy poľského rádia Maryja, nemusím písať že sme si všetci vydýchli.
Francúz Laurent na seba za tú dobu prebral úlohu „vedúceho zájazdu“ a so šarmom sebe vlastným začal veliť našej upratovacej čate.Položil do toho síce celé svoje srdce, ale určité časti svojho tela odmietol kontaminovať...každú chemikáliu, ktorá sa mu dostala pod ruky počastoval výrazom avfuľ(rozumej awful).Rýchlosťou svetla bolo jasné, že štúdium environmentálnej chémie na ňom zanechalo nezmazateľné stopy.Pri pohľade na starú fľašku s picolínom nám so smrťou v očiach oznámil, že on ho nemôže ísť zlikvidovať pretože picolín spomaľuje spermie a o žiadnom efekte na ženské reprodukčné orgány v spojitosti s ním nečítal.Odzbrojil ma...vzala som fľašku a išla ju vyliať na dvor do odpadu...išiel za mnou v dvadsaťmetrovom závese a rovnaký dištanc si zachoval aj na dvore pozorujúc ma vyplašeným pohľadom.Na ceste naspäť sa na mojej tvári zračila výčitka, ale keď som ho míňala vlepil mi na líce pusu a poďakoval....tentoraz som mu odpustila.
Keby sa dynamika toku myšlienok dala vyjadriť hudbou v prípade Natálie by to bola kombinácia Čajkovského s Trentom Reznorom.Svoje vnútorné boje zvláda v tichosti, ale mimika tváre napovedá, že intenzita je zrovnateľná s bombardovaním Prištiny.Chýba jej Moskva a cíti sa tu tak trochu aj po piatich rokoch stratená.Roztržitosť s akou pracuje už rozbila veľa laboratórneho skla a preliala hektolitre rozpúšťadiel.Minule čapovala kvapalný dusík s takou vervou, že mi zamrazila chodidlá...nestihla som uhnúť a šnúrky na mojich topánkach poskočili na Moshovej škále tvrdosti z nuly tak aspoň na šestku.
Byť súčasťou tohto malého Babylonu je pekné aj trochu bolestivé zároveň, nikto z nás tu nie je doma a pravdepodobne nikdy nebude.Každý z nás sa snaží zaradiť, ale zároveň sa nestratiť.Vášeň pre jednu vec nás spája a v niektorých momentoch dokonca neuveriteľne rozdeľuje...o tom a o ďaľších ľuďoch možno nabudúce...
