Milujeme nesprávnych ľudí?

Ako nám platonická láska či nešťastný výber partnera dokáže urobiť zo života peklo...

Láska bolí...stará ohraná formulka, pravdivejšia ako čokoľvek iné.Nezáleží ani tak na tom či sa dusíme vo vzťahu, ktorý už nezvládame, alebo sa topíme v citoch k niekomu kto nám ich nehodlá opätovať.Koniec koncov čo je ťažšie...ukončiť dlhoročný nefunkčný vzťah, alebo sa oprostiť od človeka s ktorým nás zjavne ružová budúcnosť nečaká.

Všetko, čo máme sme schopní vymeniť za to, čo si myslíme, že potrebujeme...čo ak naše niekedy unáhlené rozhodnutia „z lásky“ formujú dokonca aj náš profesný život?Možno niekedy dokonca k lepšiemu...len ten pocit zadosťučinenia sa nie a nie dostaviť.Keď sa pozriem na seba tak ma nešťastná láska zaviedla pomerne ďaleko...dokonca tak ďaleko, že si nedokážem predstaviť vrátiť sa čo i len o krok späť.A som šťastná?...ťažko povedať.Pripustiť si, že to čo prežívam je sebadeštruktívne mi trvalo pomerne dlho, ani sama neviem kde som nabrala silu s tým všetkým skoncovať.

Keď mi môj kamarát pred rokom a pol rozprával o tom ako sa nešťastne zamiloval do svojej kolegyne brala som to ako situáciu v ktorej práve je a ktorá sa samozrejme časom môže zmeniť.O to viac som bola prekvapená keď ani o rok to nebolo inak.Pomerne krátko na to ako ju spoznal sa rozišiel so svojou priateľkou s ktorou v tej dobe chodil, bez tej druhej si totiž nevedel predstaviť žiť.Nikdy medzi nimi k ničomu nedošlo, všetko bolo na čiste platonickej rovine.Odišiel z práce...ona je taká zaujímavá, kúzelná, všade kde príde je jej plno...a on je taký nezaujímavý...no, čo on vlastne má, čo by jej mohol ponúknuť?Sedela som v ten večer ticho a počúvala...trvalo mi pár dní kým som bola schopná tie informácie spracovať.Nevidíme sa bohužiaľ tak často aby sme si mohli kedykoľvek pokecať, ale mala som nutkanie mu napísať...nech sa tak neopúšťa...nenašla som si na to čas.

Prešiel ďalší polrok...ONA nepochopila, že je to ONA...áno, v nás ženách aby sa čert vyznal...my s tým, ale nemáme až taký problém, nám niekedy stačí iba taký prachobyčajný pocit, že to asi nie je ON...nemáme žiadne argumenty, racionálne vysvetlenia nečakajte...nie sú.Vtedy mi došlo, že to ON stále nepochopil, že to nie je ONA...neprežil s ňou prvú mileneckú hádku, zmierenie...nezobudil sa vedľa nej ráno šťastný, nedočkavý kedy otvorí oči, kedy sa na neho usmeje.Neprežili spolu ako dvaja kompletne spriaznení ľudia nič a predsa mu to stačilo prevrátiť život naruby.Nie je umenie sa zamilovať do niekoho, kto naše pocity nezdieľa....je umenie zamilovať sa do niekoho, kto je schopný milovať nás...bez výhrad.

Možno keby otvoril oči zistil by, že existuje niekto kto si myslí, že je šarmantný...že má neotrelý zmysel pre humor...niekto, kto by dokázal byť hrdý na čokoľvek čo by sa odvážil urobiť, alebo čo už urobil...a možno tomu vôbec nerozumiem.

A možno som na tom iba úplne rovnako ako ON...