Asi som blbá

Každý ma občas pocit, že sa mu nedarí…mám za sebou obdobie nezdarov, za ktoré som si nemohla sama, ale neťažilo ma to o nič menej než ako by som si za to mohla.

Pred rokom som skončila školu a bála sa, že si nenájdem adekvátnu prácu svojmu vzdelaniu, som organický chemik a pri predstave živorenia na akademickej pôde sa mi sťahoval žalúdok. Rozhodla som sa pracovať a dať si v štúdiu pauzu, s tým že uvidím po roku ako budem túžiť po doktoráte…nezatúžila som…vlastne ani nebolo kedy…dostala som sa k práci o akej som sa neodvážila  ani snívať.  

Tragédia a nešťastná náhoda dohromady dokázala poriadne zavariť jak mne tak mojim kolegom. Nechcela som brať nohy na ramená hneď, ale keď to už trvalo mesiace začalo ma to postupne ničiť a moja nulová perspektíva predo mnou ma donútila konať. Nech som sa snažila akokoľvek, od všadiaľ som dostávala negatívne odpovede. Personálne agentúry vyhodnotili môj profil ako výsostne zaujímavý, ale viac sa neozvali. Asi je skutočne ťažké nájsť dnes prácu mladému chemikovi z výskumu s plynulou angličtinou…miesta pre takýchto ľudí sú naozaj vysoko chránené oblasti s obmezenou dostupnosťou a to že som žena je ďalšie negatívum, ktorým moje schopnosti ovplývajú. Nerada by som, aby to vyznelo ako sebaľútosť, skutočne sa neľutujem…ja sa rozčuľujem. Človek drie ako kôň s rukami po lakte v acetone, každodenne sa k tomu vzdeláva, hlava musí ísť desať hodín denne na najvyššie obrátky a výška jeho príjmu stačí tak na nájom, jedlo a permanentku na MHD. 

Skúsila som však jednu vec. Poslala som životopis do jednej nadnárodnej farmaceutickej firmy sídliacej vo Veľkej Británii, skôr z hecu, vravela som si, že keď sa neozvú nebudú prví ani poslední. Pozvali ma na pohovor…. prikladala som tomu absolútne nulové šance a šla som tam iba preto aby som vedela, ako taký pohovor prebieha. O dva týždne mi zavolali, že ma berú…nech poviem kedy nastúpim, hradia kompletne všetky náklady na presun a posielajú pracovnú zmluvu. Život sa mi otočil naruby.

 Nepočítala som s tým,že našu spoločnú domácnosť s priateľom čaká minimálne ročná prestávka. Všetci okolo mňa prizvukujú…je ti jasné ako to dopadne, je ti jasné že ťa nechá…tí kritickejší sa dokonca pýtajú či som naozaj taká, že som schopná uprednostniť pracovný život pred tým osobným…s priateľom si vždy vymeníme zhrozené pohľady a dúfame, že práve my dvaja sme na tom inak, že keď to vydržíme znamená to že k sebe naozaj patríme…no neviem, asi som blbá keď sa snažím v živote niečo dokázať a som schopná kvôli tomu obetovať aj vlastné pohodlie…