Ak sa ja dožijem dôchodku, budem približne na rovnakej finančnej a sociálnej úrovni, ako moja študujúca Dcéra teraz. Preto sekám matku storočia, aby som som si o nejakých dvadsať rokov mohla užívať nasledujúce dôchodcovské sci-fi:
V nedeľu zakaždým vyfasujem týždenné vreckové, ktoré už v pondelok bude v čudu. Ale, však, prezvoním Dcére, viem, že jej to nedá a ešte čosí pošle na účet. Oblečenie, drogériu, kultúru, šport a podobné položky nutné k môjmu „zdravému vývinu“, bude Dcéra financovať tiež, vrátane občasných doplatkov za lekárne a podobné pridružené prkotiny.
Je isté, že starobinec a stravu v ňom, bude musieť dieťa zatiahnúť za mňa, pochybujem, že moja úbohá penzia pokryje mesačné taxy. Celý čas budem vyplakávať do telefónu, ako chcem radšej denne dochádzať, lebo tam otrasne varia a že z tej izby tri krát tri mám depresie. Každý piatok sa dohasím na vikend k Dcére. Budem mať u nej svoju izbu, ktorá bude vyupratovaná a prichystaná čakať, kým do jej stredu nevyhádžem dokrkvaný obsah kufríka. Vôňu čistoty anulujem dopotenými handrami, čo nazbieram za týždeň aktivít. Nám, dôchodcom, predsa tiež nebude cudzie fitko, sem tam sa zablatime na záhradke za penziónom a inkontinecia v tom veku ma už asi tiež neminie. Dcéra ma zo tri razy skúsi jemným spôsobom upozorniť, že by som si mohla zlikvidovť ten bordel z koberca, ale potom, rezignujúc, začne prádlo triediť a odnášať do práčky sama. Ja budem z pohovky spoza nootebuku vykrikovať: „Božééé, čo horí?!, veď ja si to upraceeeem!!!“ a ona, si iba pomysli: „Keď sa ty rozhýbeš, budem prať v nedeľu a nestihne to poschnúť!“.
„Mohla by si mi zajtra pomôcť na záhrade vytrhať burinu okolo chodníkov“, začne Dcéra starú pesničku. „No, určite, mňa to nebaví, ty si chcela dom, na činžiaku by si mala pokoj“, pomyslím si. Doobeda sa chystám dospávať, dnes mám rande (to zas bude rečí, keď si budem chcieť požičať to jej nové sako! a pančucháče tiež nemám ani jediné bez očiek). A potom sa mi bude treba chystať, v sobotu večer si ideme s „babami“ tradične sadnúť na kávu. Veď sa celý týždeň v penzióne neodreagujem, ledva stíham jogu, hrnčiarsky kurz, vychádzky, nejaký koncert, klebetenie, kino...!
Čmajznem jej zo dve cigarety a hlavne, musím dať bacha, aby som zase nezabudla do jej šminiek vrátiť, čo si požičiam, minule robila cirkus kvôli blbému laku na vlasy, čo „omylom“ skončil u mňa v penzióne. Hlavne ju minimálne do nedele obeda musím udržať mimo mojej skrine, lebo keď ju otvorí a vyhrabe sa spod lavíny handier, čo som tam nadoraz vpratala, určite ma nepustí z izby, kým ju nedám do poriadku. Vôbec netúžim celý víkend stráviť upratovaním.
Skriňou sa to väčšinou začína a prednášky potom nadväzujú jedna za druhou. Témy sa pravidelne opakujú : „Nenechávaj zapnutú kulmu a žehličku, keď ju nepoužívaš, kto má stále platiť tie nedoplatky za elektrinu?!“ „Keď si vezmeš auto, schovaj ho do garáže, na nové nemám!“, „Zase si nechala celu noc hriať zbytočne teplú vodu! “ Umy si po sebe riady, sporák, vaňu...“ „Keď minieš posledný šampón, aspoň mi to oznám, nech zase nejdem s mastnými vlasmi do roboty!“ Že ju to už neomrzí, dookola opakovať stále to isté?
Skrátka, na dôchodok sa celkom teším! Len si začnem si pre istotu robiť poznámky, aby som, keď zinfantilniem a prípadne trochu zdementiem, nezabudla, čím všetkým sa teraz Dcére vyhražam, že jej to raz oplatím aj s úrokami.
