Čeština

Som z generácie, ktorá vyrástla v Československu, na českej kinematografii a dabingu, český jazyk sme sa regulérne učili v škole, dokonca aj niekoľko maturitných otázok (v rámci slovenského jazyka:-)) obsahovalo český element. Spolužiak na gympli schytal guľu, keď opakovane prečítal vetu „pžeplavali žeku napžíč“ nechápajúc, kde robí chybu a pokazil si známku zo slovenčiny. Učiteľ mu spodobovanie „ř“ na „ž“ skrátka neuznal.

Oproti rovesníkom spoza Moravy sme my, Slováci mali vždy jazykovo „navrch“, to si dobre pamätám (bez urážky, iba konštatovanie). Prichádzali sme podstatne viac do styku s česky hovoreným aj písaným slovom, ako česi so slovenčinou.

V súčasnosti je tento rozdiel ešte výraznejší. Pár krát som sa o tom presvedčila, keď som prehovorila na mladú, porevolučnú českú generáciu, automaticky predpokladajúc, že mi rozumejú. Omyl - čím mladší ročník, tým jednoznačnejšie neporozumenie.

Petra, vysokoškoláčka z Plzne, ktorá sa pridala do nášho „krúžku nemčiny pre totálnych blbcov a antitalentov na sprechovanie“, sa absolútne nechytala, keď sme na ňu spustili po slovensky. Normálne sme jej museli prekladať. Stále sa snažila vyjadrovať v angličtine (konečne medzi nás zavítal niekto, kto nemecky vedel ešte väčšie nič, ako my dookola), súdiac, že keď ona nerozumie slovensky, my nemôžeme rozumieť jej materčine.

Pripadala mi, ako keď sa ja rozprávam s s Poliakom – na prvé počutie veľmi príbuzná reč, ale že komúrka je poľsky mobil, by som neuhádla, ani keby som v prospech tej možnosti v Milionárovi vybúchala všetkých žolíkov!

Pred pár rokmi môj syn, po návrate z prázdnin v Prahe hovoril, že mu tam nerozumeli. Nechcelo sa mi tomu veriť. On s češtinou, okrem nejakých špecialít, ako je krúta, krocan, pomlázka a borúvka (nemám klávesnicu s krúžkovaným u) nemá problém, hoci je tiež porevolučný. Vysvetlením je ešte stále dosť vysoký podiel českých filmov u nás a aj to, že z domu bol vedený k česky písaným knihám. V Čechách sa slovenské knihy čítavali pomenej a aj dnes, ak Slovák zakotví na pulte tamojšieho kníhkupectva, tak iba preložený do češtiny. Osobne si neviem predstaviť napríklad Pawlowskú v slovenčine, českí autori sú na Slovensku bežne k dostaniu a české preklady svetovej beletrie dosť preferované a žiadané.

Keď som minule zažila spomínanú Petru, synovu českú rovesníčku, myslím, že uviezť nabudúce v dotazníku český jazyk medzi cudzie, ktoré ovládam, nebude iba neopodstatnené naháňanie prestíže.