Úžasná výstava na berlínskom bienále, retrospektíva diela Emilia Vedova (1919 - 2006), taliansky gesturálny expresionista, v Berlínskej Galérii...
Počas mojho ďalšieho úniku z Prahy - úniku za nasatím inšpirácie do mesta, ktoré ma fascinuje svojimi mnohými vnadami, som sa po neuspokojivom zážitku z návštevy Skulpturen parku rozhodla s kamarátkou zájsť niekam inam - popraviť si imidž z toho mála čo sme chceli na berlínskom bienále vidieť. V parku sme totiž neboli schopné nájsť takmer žiadne umelecké dielo. Uprostred lúky, ktorá vypadala akože čaká na položenie základov nejakej novej administratívnej budovy, nebolo nič okrem poľa s vyhĺbenými rovnako veĺkými dierami a kopy betonu, tehiel, drotov, z ktorých vychádzali tajomné zvuky. Bol na nás všetkých úplne úžasný pohľad, lozili sme všetci po lúke s letákom v ruke a blúdili a hľadali neoznačené exponáty. Tak uletenú expozíciu som ešte nevidela. To som si myslela, že v Palais de Tokyo v Paríži, kde Loris Gréaud, mladý francúz, vytvoril naozajstný skvost - les z pušného prachu. Naozaj nádherný, tajomný, temný a pulzujúci dýchajúcim svetlom. V lese bola umiestnená videoprojekcia, ktorá sa k všeobecnému údivu spúšťala iba keď v lese nik nebol, teda v momente keď ho ľudská noha opustila ožíval, začalo sa premietnie lesnej zveri :-). Toto mi prišlo ako super nápad - úchylný, ale silný tým, že vzbudzoval zvedavosť, podporoval predstavivosť a zároveň sme si všetci uvedomovali že veci sa dejú iba vo svojej prirodzenosti. Tak a Skulpturen park to prekonal ale trochu v negatívnom zmysle... Ostali sme trochu dosť počudované a potrebovali sme sa popraviť nejakým viditeľným umením. Zabrúsili sme teda do Berlínskej galérie, ktorá vždy poteší svojou kvalitou. Žial výstava Emilia Vedova trvala len do 20.apríla, takže keď ste to nestihli, delím sa s vami aspoň takto o pár dojmov. Najviac ma oslovilo Kontinuum a Tondi a Dischi (obrovské disky). Na Vedovovi ma najviac baví to že svoje diela tvorí veľmi energicky, gestami, expresívne, vrhá sa na podložku z rozbehu, zo skoku s roznymi predmetmi, povrchmi, farbami. Niektoré jeho diela pripomínaju les vytvorený z obrovských diskov, ktoré buď stoja v priestore v roznych uhloch alebo sú položené na podlahu alebo ich časti trčia zo stien v roznej výške. Človek sa medzi nimi stratí ako pri hľadaní húb. Kontinuum je zase výsledok Vedovovho hľadania nového sposobu prezentácie diela. Je zložené z viacerých častí a tie medzi sebou možno ľubovolne premiestňovat, jedno plátno vedľa druhého, tak že dielo nikde nezačína a nikde nekončí, je to ako film, ktorý točí ľudská predstavivosť mechanicky i v čase. Jeho umenie ako celok na mňa posobili trochu pochmúrne, tmavo ale cítiť v ňom neskutočný cit a hĺbku prežívania, utrpenie ale zároveň chuť žiť, kreatívne sa vybúriť za účelom niečo povedať, vyzdvihnúť doležitosť nejakej témy. Vačšinou ma abstraktné výtvarné diela na dlho nezaujmú, ale asi začínam robiť výnimky.
