Veľmi si želaj a určite príde

Detské oči odrážajúce moment prekvapenia a úžasu sú tými najkrajšími na svete. Keď sa ti podarí vykúzliť tieto momenty, tak si môžeš povedať, že život má zmysel. 

Bol chladný, zamračený, celkom nepríjemný mikulášsky večer. Poletujúce snehové vločky sa to snažili vylepšiť, ale mráz sa dral pod kožu. Najlepšie by bolo niekde v teplúčku.

Zo  škôlky som si práve priviedla dve naspeedovane veverice. Tam ich celý deň pripravovali na to, ako budú  večer odmenení darčekmi, tak nedali pokoj. Už sme povyberali sladkosti z každej čižmičky i papučky. Samozrejme okná s čižmami u babky a deda tiež nemohli zostať zahanbené, museli sme sa ísť prekvapiť aj tam.

Odchádzali sme od starkých a celkom som sa tešila, že to máme za sebou. Lenže deti zostali stáť pri bráne a nechceli ísť dnu. Vietor sa stupňoval a bolo naozaj nepríjemne. Nechala som ich, ale keď to trvalo príliš dlho, tak som šla za nimi.  

"No čože tu stojíte, poďte už dnu", snažím sa ich prehovoriť.

"My sme ho počuli ... počuli sme Mikuláša ... už zvonil, my ho tu počkáme", svorne tvrdili. Stáli  zavesení jeden do druhého a niečo si šepkali. Tomu som nemohla rozumieť. Bol to  moment, keď nešlo túto moju dvojicu len tak obmäkčiť. 

Tak som skúsila zataktizovať: "Viete čo? Poďme sa teda ešte kúsok prejsť a potom už musíme ísť dnu, lebo zamrznete." Vyšli sme na ulicu. Nikde ani živej duše, akurát meluzína hvízdala a psi zavýjali.

A vtedy sa to stalo. Z čista jasna sa k nám blížili dva malé poníky, ozdobené rolničkami, ťahali malý kočiar a na ňom sedel  Mikuláš s anjelom. Našťastie čert chýbal, inak neviem ako by to dopadlo. Záprah zastavil, Mikuláš vystúpil a smeroval rovno k nám. Dve malé rúčky ma zovreli a začali ťahať dozadu. Potom už len spoza chrbáta hľadeli detské užasnuté oči.   

"No, mamička, čo tie vaše deti?  Poslúchajú? Vedia básničku?", niečo som zavrávorala, lebo  sama som to nečakala.  

Tak som ich vytiahla zo "skrýše" a postavila pred seba, odrecitovali naučené básničky, veď sa na to od rána pripravovali. Mali rešpekt. Potom dostali balíčky, Mikuláš nasadol na koč a pokračoval v ceste.

Keď odišiel, odvaha sa im vrátila. Cupkali sme rýchlo domov. Musela som uznať, že mali pravdu. "Tak vidíš a ty si nám neverila ... my sme ho chceli a on za nami prišiel." 

Dodnes neviem, kto bol tým Mikulášom a takto nezištne obdaril moje deti. Nikto sa mi ani dodatočne nepriznal, ani neozval, ani nepýtal sponzorský príspevok. Fakt je, že prišiel v tej najsprávnejšej chvíli a čaro Mikulášskej noci naplnil do bodky.